OBSAH

Rámcová stratégia Žilinského regiónu pre oblasť inovačného rozvoja
Regionálny rozvoj
Regionálny rozvoj je potrebné chápať ako proces, ktorý neustále pokračuje. Preto je
ho potrebné neustále podporovať, riadiť, vykonávať výskum, usmerňovať a prispôsobovať
k celosvetovým trendom. Dôležité je aké nástroje sa budú v zmysle plánovitého, zámerného
regionálneho rozvoja používať a kto bude ich nositeľom. Opäť sa tu využíva systémový
prístup. Škála nástrojov je široká, od prísne vedeckých až po čisto trhové – praktické
v zmysle liberálneho prístupu. Je teda možné ponechať všetko na trh alebo aktívne prispievať
k regionálnemu rozvoju – usilovať sa o rast celého regiónu ako takého v rôznych smeroch –
nie len ekonomicky, ale napríklad aj po stránke kultúry životného prostredia (parky, kvalitné
chodníky, prístup k verejným službám), cestovného ruchu, dopravnej infraštruktúry, kvality
školstva, zdravotníctva, služieb verejnosti atď.
Dôležitým aspektom regionálneho rozvoja sú teórie, ktoré sa ním zaoberajú. Nie sú
to len konštatovania faktov. Dnes tieto teórie predstavujú mimoriadne kvalitnú poznatkovú
bázu, ktorá je v mnohých prípadoch priamo použiteľná pre praktické činnosti. Tvorba
regionálnej inovačnej stratégie a procesy s ňou spojené sú v podstate výsledkom
akumulovania poznatkov. V podstate ich vývoj dospel do určitého štádia a ponúkol
regionálnu inovačnú stratégiu ako jeden z nástrojov prispievajúcich k regionálnemu rozvoju.
Ukázalo sa, že je to zároveň aj jeden z najužitočnejších nástrojov v tomto zmysle.
Prvá je skupina teórií lokalizácie. Tieto teórie sa zaoberajú predovšetkým faktormi
výberu vhodného miesta pre umiestnenie konkrétnej aktivity. Dôležité je teda nájsť pre danú
činnosť, či už je to nemocnica, obchod alebo výrobná hala, v rámci možností to najlepšie,
najhodnejšie miesto.
Druhú skupinu tvoria teórie exogénneho rozvoja. Tieto sú v podstate založené na
predpoklade, že tie najpodstatnejšie impulzy pre regionálny rozvoj musia vychádzať „zhora“.
Pojmom „zhora“ sa myslí nejaká vyššie postavená autorita, ktorá má kompetencie, aby
určovala ciele a smery rozvoja. Najčastejšie sa za takúto autoritu považuje štát, štátom
riadené ministerstvá a agentúry.
Teórie endogénneho rozvoja sú založené na opačnom východisku ako
predchádzajúce. Základným predpokladom je, že daný systém, v našom prípade región,
dostatočne pozná svoju situáciu a potreby. Región teda dokáže využiť svoj potenciál a sám sa
podieľať na svojom rozvoji. Je to teda prístup založený na aktivite „zdola“. Problém tu
predstavuje najmä rozdelenie financií a rôzne formy zdanenia. Otázkou teda je, koľko
dostane daný región finančných prostriedkov pre svoj rozvoj, odkiaľ budú pochádzať, podľa
akých kritérií sa budú rozdeľovať, či má región právo vyberať dane, v akej výške, v akých
sektoroch atď. Ďalší problém predstavuje počet obyvateľov v regióne, ich sociálna štruktúra,
aké ekonomické aktivity sa nachádzajú na území regiónu a pod. Je tu teda dôležité nájsť isté
optimum medzi rozvinutými regiónmi s väčším potenciálom (napr. sa tam nachádzajú
nadnárodné korporácie, je tam dostatočné množstvo kvalifikovanej pracovnej sily i ponuky
pracovných miest, nachádzajú sa tam aktivity súvisiace s poznatkovou ekonomikou a pod.)
a zaostalými regiónmi z nedostatočnou infraštruktúrou, vysokou mierou nezamestnanosti
a pod.
17