do – l - datasolution.sk

kultúrnych hodnôt príliš zabúda na svoju viazanosť na celok ľudského bytia, prejavuje sa táto
jednostrannosť v chybných formách kultúrneho ţivota. Jednostranná filozofia ţivota z toho
vyvodzovala právo zatracovať ,,ducha“ (ponímaného ako schopnosť pojmov) a kritizovať ho ako
ţivotu nebezpečný princíp (L. Klages, Duch ako odporca duše). Duchovná ľudská duša je však
zároveň princípom senzitívneho ţivota duše. Ľudská bytosť pozostáva z oduševnelého tela a
duchovnej duše, kt. oţivuje a riadi telo. V človeku však nie sú dve duše oddelené od tela, jedna
vitálna a jedna duchovná, ale len jedna duchovná duša, súčasne oţivujúca telo a sama
vykonávajúca duchovnú činnosť (duomonizmus). Keď sa zmyslovo vitálne začne vyhýbať
celoľudskej jednote, aby sledovalo len vlastnú pudovosť, pôsobí ničivo. Pretoţe d. je to najvyššie v
človeku, formujúci princíp všetkých kultúrnych hodnôt, a navyše svojou nesmrteľnosťou prečnieva
celú oblasť pozemských hodnôt, je bytostne primeraná starostlivosť o duchovný ţivot
najušľachtilejšou úlohou formovania ľudí.
Pod pojmom subjektívny d. idealistická filozofia chápe jednotlivý činný subjekt, pod pojmom
objektívny d. predmetný svet, ktorý subjektívny d. nenachádza, ale si ho sám v sebe utvára.
Tvorivým d. nie je však kaţdý jednotlivec pre seba, ale duchovné spoločenstvo, napr. súhrnný d.
rodiny, národa. Objektívny d. je súvislosť a jednota tvorivých obsahov spoločenstva, súhrnný pojem
tohto sveta kultúry, na kt. sa vzťahuje myslenie a chcenie jednotlivcov, svet skutočnej kultúry,
jazyka, mravnosti, umenia, vedy, náboţenstva atď. Od tohto d. vnútorného predmetu treba odlišovať
jeho vonkajšie látkové uskutočnenie, t. j. objektiváciu d. al. objektivovaného d. Medzi obidvoma sú
tesné vzťahy, ako je zrejmé najmä v umení, pre kt. je objektivácia úplne bytostná. Objektívny d. nie
je bezčasový, má bytie, kt. predpokladom je subjektívny d. a jeho psychická činnosť, nie je však s
ním totoţný. Objektívny d. ţije v subjektívnom d., má však vlastné predmetné zákony, kt. sa nedajú
vysvetliť len ako psychické funkcie (ako sa o to pokúša psychologizmus). Ako skutočnosť v čase má
svoje dejiny, kt. nie sú dejinami jednotlivého d., ale duchovných spoločenstiev (napr. dejiny
platónskej filozofie). Objektívny d. je v jednotlivých d., kt. sa na ňom nezúčastňujú, bez toho, aby sa
na nich obmedzoval. Čím jednotliví d. prispievajú k jeho rozmnoţeniu al. zmene, je nepatrné v po
mere k tomu, čo od celkového d. dostávajú. Kým Dilthey vidí v objektívnom d. len usadeninu
objektívnej ľudskej prirodzenosti, podľa Hegela je objektívny d. výronom absolútna, prejavom
absolútnej idey. Dilthey pritom prehliada, ţe aj ľudská prirodzenosť (napr. ako idea Boha), musí byť
odôvodnená, a Hegel zasa prehliada to, ţe kaţdé uskutočnenie a konkretizácia ideí prebieha v
priestore.
Duchovné (kultúrne) vedy na rozdiel od prírodných vied, kt. skúmajú všeobecné zákonitosti platné
pre jednotliviny, sa zaoberajú konkrétnymi, jednotlivými vecami, a to v ich jednorazovej,
neopakovateľnej zvláštnosti. Jednotlivé prírodné veci nemajú totiţ individuálne osobitosti a prejavuje
sa len v neustálom opakovaní toho istého. Ako dačo, čo nie je jedinečné a čo sa dá akokoľvek
nahradiť, je predmetom skúmania prírodných vied len ako zástupca svojho druhu (nie ako táto
jednotlivina). U jednotlivín je nápadnejšia skôr ich odlišnosť ako zhoda, ich sled netvorí dejinné
vznikanie, ale len nedejinné zmnoţenie vedľa seba a za sebou v priestore a čase. Za tým všetkým
stojí prírodná nevyhnutnosť, kt. všetko jednoznačne stanovuje podľa zákona: tie isté príčiny majú
vţdy tie isté účinky; preto sa prírodné zákony opierajú o kauzálne vysvetlenie (→kauzalita).
Duchovné vedy sú protipólom prírodných vied. Človek svojou slobodnou duchovnou tvorbou
zámerne pretvára prírodné danosti; uţ sama jeho tvorba je kultúrou a produkuje kultúrne hodnoty.
Tým prekračuje rámec prírodnej nevyhnutnosti a nastáva slobodné dejinné pokračovanie; duchovný
ţivot a kultúrna tvorba sa rozvíjajú bytostne dejinne. Duchovné vedy sa snaţia porozumieť dejinám
a dejinne vzniknutým hodnotám. Centrum ich záujmu sú ľudia, skupiny, udalosti a útvary, kt.
predstavujú vţdy dačo nové, svojrázne, jedinečné a znamenajú bytostný prínos k vývoju celého
ľudstva, a tým hlboko ovplyvňujú svet okolo seba a jeho budúcnosť. Študujú rôzne stránky
duchovného ţivota a jeho objektivácie (jazykovedy, umenovedy, vedy o náboţenstve a i.).