do – l - datasolution.sk

ţltavobéţovej farby, nepriehľadná; katalyzátor: biela, nepriehľadná, lepivá pasta). Súprava obsahuje
striekačku z plastu a miešací blok.
dualizmus – 1. filoz. existencia dvoch od seba nezávislých princípov: vedomia a hmoty, duše a tela,
formy a látky,subjektu a objektu, javu a veci osebe, nevyhnutnosti a slobody, dobra a zla, ducha a
ţivota; protikladom d. je →monizmus.
S d. sa stretávame v staroperzskom náboţensko-morálnom učení Zaratustru (6. stor. pred n. l.), v
starej čínskej a indickej prírodnej filozofii. V starogréckej filozofii sa d. prejavil najmä u Anaxagora,
Platóna a v platónovstve. Myslenie v protikladoch (dichotomickéé myslenie) však nemalo v gréckej
filozofii charakter nevyhnutne sa vylučujcich pozícií.
Idealistický d. obsahuje radikálnu protikladnosť psychického a materiálneho. Psychické sa pritom
osamostatňuje ako nemateriálna →duša al. ideálny princíp nezávislý od materiálneho sveta
(→duch). Materiálny svet je riadený týmito ideálnymi silami. Začiatky tohto spôsobu myslenia sa
zjavujú uţ u Aristotela (entelechia), v scholastike a →Descarta. Psychické a fyzické javy sa
pokladali za nezávislé a odlišnej povahy (Platón, Déscartes), príp. schopné vzájomne sa
ovplyvňovať (Wundt, Tichener).
Podľa dialektického materializmu psychické prejavy al. fenomény a neurofyziol. procesy tvoria
jednotný celok a kaţdý psychický jav má vlastný neurofyziol., a tým aj materiálny základ.
Empirickému pozorovaniu sa telo javí ako osobitný predmet, základňa a výrazové pole duševného
preţívania. Metafyzické teórie tela a duše zdôrazňujú čiastočne jednostranne len jednotu ľudského
bytia (monizmus), čiastočne jednostranne dvojakosť a rozpornosť obidvoch (čistý d.), sčasti sa
uznávajú jednotu vyplývajúcu z preţívania, ako aj dvojakoť v ľudskom bytí (duo-monizmus).
Čistý d. sa vo svojej extrémnej podobe (Malebranche, Liebniz) pripravený Decartesovým príkrym
oddelením duševného (res cognita) a telesného (res extensa) popiera akékoľvek vzájomné
pôsobenie tela a duše.
Teória vzájomného pôsobenia (Platón, viacerí neovitalisti, napr. Becher) pokladá telo a dušu za dve
úplné substancie, kt. sa vzájomne ovplyvňujú akcidentálnou príčinnosťou pôsobenia (obraz duše
ako lodníka na lodi tela al. zajatca v ţalári tela). Toto učenie však nezodpovedá jednote organického
ţivého tvora (,,neţije“ entelechia a samotná látka, ţitie je spôsob bytia jedného nedeliteľného celku,
ţivej bytosti).
Aristotelov hylemorfizmus (duo-monizmus) vychádza z toho, ţe telo a duša sú dve substancie, kt.
sú v svojom substanciálnom bytí ,,neúplné“. Nepôsobia na seba v jednotlivých akcidentálnych,
príčinne účinkových aktoch, ale sú vo svojom substančnom bytí spojené s celkom jednej ţijúcej
substancie. Tá je nositeľom ţivotnej aktivity. Duša je určujúci, formujúci princíp, formou tela, kt.
povznáša druhú čiastkovú substanciu, materiálny princíp, k účasti na ţivom vytí celku.
Moderný psychofyzický paralelizmus (teória identity) pokladá duchovné a telesné za dve stránky
al. rôzne formy prejavu jednej jedinej, v sebe nepoznateľnej skutočnosti. Tvrdí, ţe telesné a
duševné pochody (záţitky) sú prísne paralelne radené (G. T. Fletchner). Tomu odporuje fakt, ţe
duchovný ţivot sa uskutočňuje bez vnútorného spolupôsobenia hmotného a na druhej strane
nevedomé bez duševného preţívania. Hmotné bytie (dedičnosť, choroby, farmaká) spoluurčujú
duševné konanie človeka a naopak duševné preţívanie spätne pôsobí na telesné procesy.
D. sa môţe obmedzovať na psych., kozmologickú, logickú, gnozeologickú, náboţenskú, etickú,
sociálnu a i. oblasť.
Fyzikálny dualizmus →kvantová fyzika (dvojaká povaha elementárnych častíc.