do – l - datasolution.sk

protikladov; neskôr syn. neopakovateľného, jedinečného vedomia človeka presahujúceho osobnú
skúsenosť. Okrem Boha uznáva Descartes dve od seba úplne odlišné substancie, čisté myslenie,
nepriestorové a netelesné, a čistú rozľahlosť bez akéhokoľvek myslenia, kt. však v človeku musia
byť dajako spojené (→psychofyzický problém).
Psychológia ovplyvnená pozitivizmom označuje d. ako súhrn duševných procesov, iné špeciálne
neracionálne preţívanie; behavioristická psychológia o nej mlčí.
Existenciu nehmotnej d. potiera materializmus, podľa kt. existujú len hmotné a fyz.-chem. deje
(salónny materializmus franc. osvietenstva, popularizovaný a katedrový materializmus 19. stor. od
K. Vogta, L. Büchnera, v 20. stor. reflexológia Pavlova, Bechterewa a i.). Existenciu d. ako
substancie popiera filozofia aktuality. D. pokladá za neustále sa meniaci komplex duševných
činností a záţitkov (Herakleitovo ,,panta rhei“, všetko plynie; moderná Wundtova psychológia
aktuality, Bergsonova téza, ţe neexistujú veci len činnosti; Paulsenov názor, ţe činnosti môţu
rovnako tak dobre existovať bez konajúcej substancie ako sa hviezdy vznášajú v kozme bez toho,
aby boili upevnené na oblohu). Filozofickú poznateľnosť d. poprel pozitivizmus, podľa kt. vedecké
myslenie nesmie urobiť krok do oblasti metafyziky, a Kantov kriticismus ,,Kritiky čistého rozumu“, pre
kt. kaţdá vedecká náuka o duši stavia na klamnom úsudku.
V protiklade s tým stoja takmer všetky náboţenstvá ľudstva, ako aj tisícročné presvedčenie
mnohých filozofov o existencii duše: od starovekých klasikov (Platón, Aristoteles, Plótínos), cez
stáročia patristiky a scholastiky, racionalizmu Descartesa a Leibniza a samotného raného empirizmu
(Locke, Berkeley), Kantovej etiky (kt. d. aspoň postuluje) aţ k návratu modernej filozofie k učeniu o
d. a ţivotnom princípe (Driesch, Becher, Pfänder a i.).
V kresťanskej filozofii sa d. (u človeka) nazýva nehmotná substancia nepodliehajúca premene
ţivotných procesov, kt. v sebe utvára a nesie psych. ţivotné činnosti a oţivuje organizmus. Podľa 3
stupňov ţivota sa rozlišuje vitálna d. (entelechia, ţivotný princíp orghanizmov), zmyslová d. (princíp.
zmyslovo-animálneho ţivota) a rozumová al. duchovná d. (princíp vyšších, duchovných ţivotných
činností myslenia a usilovania). Existencia a filozofická dokázateľnosť d. u človeka vyplýva
bezprostrednej sebaskúsenosti, vonkajšieho pozorovania ţivota a prastarého psychologického,
etnického a náboţenského presvedčenia ľudstva, ako aj z empirickou vedou zdôrazňovanej
celostnosti a jednoty duševného ţivota.
D. odpútaná od jej aktov nie je síce prístupná našim zmyslom, ale svoje vedomie preţíva človek
bezprostredne ako činnosti al. nachádzania svojho Ja, nie ako „bez nositeľa“ v sebe sa
vznášajúceho, ale mysliaceho a chtiaceho... Ja. Človek preţíva rozmanitosť všetkých súčasných a
premenlivý prúd časovo za sebou nasledujúcich faktov vedomia ako patriacich k jednému a tomu
istému Ja, kt. ostáva v premene duševného diania identické. Zdanlivo odporujúce chorobné javy
rozpadu osobnosti sa pri presnejšom pohľade prejavia nie ako rozpad ľudského Ja, ale ako chybné
súdy al. bizarné výklady absencie normálne obvyklej zmyslovej jednoty záţitkov. Ja preţívame
nielen ako jednoduchý ,,vzťaţný bod“ činnosti, nielen ako ,,dianie a vznikanie“, ale ako bytosť v
sebastave, kt. ,,kladie“ činnosti, ,,produkuje“ psych. náchádzania ako svoje a je za ne (čiastočne a
za určitých podmienok v dôsledku slobodnej vôle) zodpovedná; je to akýsi trvalý a nosný princíp
všetkého duševne vedomého preţívania. Je to teda substanciálna bytosť, kt. sama nie je len
,,nájdenosť“ a „činnosť“. Paulsenov poukaz na hviezdy sa pokladá za chybný, pretoţe hviezdy nie
sú činnosťami. Musel by ukázať, ţe môţe napr. existovať hviezdny pohyb bez hviezd. Námietky
pozitizivmu a kriticizmu proti moţnosti metafyziky d. vyvracia pozit. zaloţenie metafyziky vo
všeobecnej teórii poznania.
Ľudská d. ako princíp duchovného ţivota (→duch) je jednoduchá a duchovná. Je zároveň princípom
animálne-senzitívneho ţivota (ako ukazuje jednota duševno-zmyslového ţivota) a ako forma ţivota
tela aj princípom vegetatívneho ţivota v organizme (→hylemorfizmus). Trichotomizmus, kt. pokladá