Theologos 2/2012 - Prešovská univerzita v Prešove

THEOLOGOS 2/2012 | ŠTÚDIE
Cirkvi, je ochotné prijímať do svojho právneho systému aj civilné zákony,
ktoré napomôžu rozvoju obidvoch spoločenstiev. Pri tom všetkom však
dominuje ako základná norma najdôležitejší zákon ktorý hovorí že nad
všetkým je spása človeka. V tomto prípade hovoríme o kanonizácii civilného
práva. Znamená to asi toľko, že tieto zákony, ak sú prijaté Cirkvou,
dostávajú takú istú autoritu, ako jej vlastné.
2. 3 Integrita kánonického práva
Táto vlastnosť kánonického práva sa predovšetkým sústreďuje nielen
na vonkajšie zachovávanie zákona, ale zároveň aj na to, aby zákon subjekt
dodržiaval aj zo svojho vnútorného presvedčenia. Integrita kánonického
práva je vyjadrením požiadavky, na základe ktorej majú kresťania zachovávať
cirkevné predpisy nielen navonok, ale aj z vlastného presvedčenia
a kvôli tomu, aby bola zachovaná spravodlivosť, ktorá patrí k najvyšším
princípom Kristovho učenia. Sú to hlavne tie zákony, ktoré sa odvolávajú
na cirkevnú autoritu. Kresťania sú si vedomí, že aj keď vždy nie sú presvedčení
o správnosti tohto zákona alebo predpisu, môžu byť vždy presvedčení,
že ide o realizáciu základného príkazu lásky k Bohu a blížnemu,
ktorý je nevyhnutný k duchovnému vykúpeniu človeka. 7
3 Základné elementy cirkevného zákona - kánona
Na základe doterajšieho uvažovania sme si mohli všimnúť dva fakty.
Najprv fakt, že kánonické právo je skutočným právom, pretože využíva teoretické
poznatky z teórie práva a na druhej strane je právom špecifickým,
pretože jeho základnou úlohou je spása človeka. Z toho potom následne
vyplývajú aj špecifické elementy, z ktorých sa cirkevný zákon skladá.
Prvým z nich je element juridický. Na základe tohto elementu považujeme
kánonické právo za skutočné právo. Juridickosť kánonického
práva totiž znamená, že sa v kánonickom práve využívajú všetky princípy,
ktoré právna veda jurisprudencia spoznala a ktoré sa využívajú pri tvorbe
zákonov. Ide tu teda o stránku teoreticko - formálnu, ktorú musí cirkevný
zákon spĺňať na to, aby sa stal skutočným zákonom. Ide tu o to, že cirkevný
zákon – kánon je skutočným zákonom v zmysle toho, čo pod zákonom
definujú právne vedy.
Druhým elementom kánonického práva je element metajuridický. Tu
vystupuje do popredia fakt, že subjektom cirkevného zákona je Cirkev,
žijúca v rozličných inštitúciách, ktorá sa svojim vlastným životom opiera
o Božie slovo a sviatosti. Cirkev je spoločenstvom atypickým, v porovnaní
s ostatnými ľudskými spoločenstvami. Je totiž na tomto svete znakom
vykúpenia, je predmetom našej viery. Preto hovoríme, že Cirkev je metaj-
7 Gerosa, L.: Interpretacja prawa v Kosciele. Krakow 2003, s. 16-20.
109