Theologos 2/2012 - Prešovská univerzita v Prešove

THEOLOGOS 2/2012 | ŠTÚDIE
prehovoriť možno ešte naliehavejšie, než v rámci nereflektovanej moderny,
nikto z vyššie uvedených mysliteľov im však nenačúva bez dostatočného
odstupu ochudobnenom o určitý nekritický pátos emancipácie subjektu
všadeprítomný v programovom mesianizme modernity. Dôsledkom
toho sa stáva, že časť filozofov „prebieha“ z tábora rigoróznych zástancov
modernizmu pod štandardy teológie či vedy.
Znovunachádzanie onoho strateného metafyzického fundamentu sa
po Nietzschem stalo vo filozofii príliš nepohodlným, avšak vďaka nadinterpretácii
poskytlo „argumenty“ pre masovú bezbrehosť bez skutočne
kritického uchopovania nihilistického odkazu. Na postmodernizmus sa
vzniesla vlnka kritiky, ktorá sa ho už od svojho počiatku vôbec netýkala
– vytvorila novú ideologickú bázu pre Západný liberálny koncept globalizácie
v prospech indivíduí ako politicko-ekonomicky ukotvených subjektov.
Pritom nie je ničím než nezvládnutým pragmatizmom, ktorý sa stará
o znovuvzkriesenie osvietenského projektu pod maskou efektivity. Tam,
kde začína správa tiel, je možné nachádzať aj počiatky biopolitiky a teda
neotrasiteľný vstup verejného sektora do každej sféry života jednotlivca,
povedal by Foucault, ale v konečnom zmysle (povedané metaforicky) či
v zmysle Rortyho predpovede o návrate k básneniu, ktorú s ním do určitej
miery zdieľal aj Heidegger, si postmodernizmus pri znovumyslení toho, čo
sa predstavuje ako realita existencie sociálnych štruktúr a množstva disenzov
uvedomuje „horror vacui“ vplývajúce na jednotlivca vzpierajúceho sa
vymaneniu spod náručia sprostredkovaného emancipačného automatizmu:
„Kedysi jestvovali tri skutočnosti: človek, príroda a boh. Najprv zmizol
boh – ten veľký Iný, ktorý je garantom priestornosti a otvára nám najväčší
hrací priestor. Ostala ešte príroda ako skutočnosť toho Iného. Ak však aj
príroda bude preniknutá činnosťou človeka, napokon už aj v nej nájdeme
len produkt vlastnej činnosti, zbavený akéhokoľvek tajomstva. A potom
nadíde globálna sieť civilizácie s ľuďmi, ktorí si budú čoraz podobnejší.“ 12
Postmodernizmus však postráda existencialistickú hystériu či pesimizmus,
podobne ako aj nadšenie analyticky orientovaných mysliteľov snažiacich
sa zosobášiť Minervu so Scientiou. Postmodernizmus chápe strach
z prázdneho priestoru prostredníctvom svojej ironickej a nostalgickej diverzie,
ktorá poukazuje na iluzórnosť smútku vychádzajúceho zo zdanlivého
opisu kopírujúceho kontúry reality, ktorá je „odôvodniteľná“ a objektívna
i „tu prítomná“ zároveň len z vopred naprojektovanej pozície modernizmu.
Týmto prístupom označovaným aj ako preexponovaný pátos, podlieha
subjekt vyhýbajúci sa postmodernej hre na dekonštrukciu zákonite
stavu, ktorý P. Virilio nazýva piknolepsiou: „Situace mladého piknoleptika
se rychle stává neudržitelnou. Okolí ho nutí, aby vypovídal o událostech,
12 SAFRANSKI, R.: Koľko globalizácie unesie človek. Bratislava : Kalligram, 2006. s. 78-79.
75