Theologos 2/2012 - Prešovská univerzita v Prešove

THEOLOGOS 2/2012 | ŠTÚDIE
Obidve stránky pritom spolu tesne súvisia, pretože kto hovorí, musí
ovládať jazyk, ale zároveň sa ho naučil tým, že sa pokúšal hovoriť. Preto
sa v bežnej reči obidve slová často používajú ako synonymá. 14
Americký filozof a logik Charles Sanders Pierce (1839 – 1914) bol
jedným zo zakladateľov a hlavných inšpirátorov pragmatizmu. 15 Ako prvý
podal systematickejší opis semiotiky a zaviedol pojem semióza/semiotický
proces, tzn. kontextové zapojenie znakov do najrôznejších typov textov. 16
Ch. W Morris (1901 – 1979), americký filozof a semiotik, v nadväznosti
na učenie Ch. S. Peircea vypracoval základy pragmatiky v rámci učenia
o znaku. Pokladal pragmatiku za jednu z troch zložiek znakového procesu
(semiózy) a rečová štruktúra sa mu javila ako „systém správania“. 17
Ch. W Morris prvý raz použil pojem pragmatika v roku 1938 vo všeobecnej
teórii znaku na pomenovanie výskumnej oblasti vzťahu medzi znakmi
a ich používateľmi: „Sémantika sa zaoberá vzťahmi znakov k objektom,
ktoré označujú. Pragmatika sa zameriava na vzťahy znakov k ich interpretom.“
18
Medzi začiatky pragmatiky sa zaraďuje aj rakúsky filozof Ludwig Wittgenstein
(1889 – 1951), ktorý študoval rôzne významové situácie a praktické
súvislosti reči. Prišiel na to, že rozhovor, nie je len výmenou informácií,
pretože účastníci v ňom sledujú nejaké ciele, niekedy i dosť vzdialené
priamemu obsahu reči. Jeho dielo Filozofické skúmanie, v ktorom svoje
bádania rozoberal a ktoré je z veľkej časti venované skúmaniu rečových
hier, sa dá pokladať za zakladateľské dielo pragmatiky. 19 Rečové hry sú
podľa neho spôsoby užívania jazyka, systémy dorozumievania, elementárne
formy komunikácie. Človek sa učí týmto hrám napodobovaním. 20
Britský filozof John Langshaw Austin (1911 – 1960) si všimol, že vyslovenie
určitých spoločenských viet, môže spôsobiť nejakú spoločenskú skutočnosť.
Napríklad človek, ktorý povie „Prídem zajtra“ si vytvoril záväzok,
14 Porov. SAUSSURE, F.: Kurs obecné lingvistiky. Praha : ODEON, 1989. s. 44 – 47.; Porov.
ONDRUŠ, Š. – SABOL, J.: Úvod do štúdia jazykov. Bratislava : Slovenské pedagogické
nakladateľstvo, 1987. s. 17 – 18.; Porov. DOLNÍK, J.: Všeobecná lingvistika: sémantika
a pragmatika. Bratislava : Filozofická fakulta Univerzity Komenského, 1993. s. 115.
15 Porov. PIAČEK, J. – KRAVČÍK, M.: FILIT. Otvorená filozofická encyklopédia. . (18.5.2012).
16 Porov. MACHOVÁ, S. – ŠVEHLOVÁ, M.: Sémantika & pragmatická lingvistika. Praha :
Pedagogická fakulta UK, 2001. s. 81.
17 Porov. MISTRÍK, J. a kol.: Encyklopédia jazykovedy. Bratislava : Obzor, 1993. s. 333.
18 MORRIS, C.: Foundations of the theory of signs. In: Writings on the Theory of Signs. The
Hague : Mouton, 1971. s. 35.
19 Porov. GRAYLING, A.: Wittgenstein. Průvodce pro každého. Praha : Dokořán, 2007. s.
25.
20 Porov. MACHOVÁ, S. – ŠVEHLOVÁ, M.: Sémantika & pragmatická lingvistika. Praha :
Pedagogická fakulta UK, 2001. s. 89.
223