Theologos 2/2012 - Prešovská univerzita v Prešove

Dušan HRUŠKA
definitívne stroskotali. Ak teda bohovia stratia moc nad ľuďmi, úloha zjednotiť
ľudstvo ostane na ľudstva samotnom. Preto musel Nietzsche nevyhnutne
rozmýšľať o ekuménii ľudstva, aby si nakoniec uvedomil, že je
fiktívna. Obracia sa teda k duchovnému aristokratizmu, kt. de facto vedie
k novým konceptom znepriateľovania a ostrakizácie. Moderné vedomie
teda nakoniec môže transcendovať danú skutočnosť a objaviť pritom
závratnú ničotu alebo Boha. Je ale do konca odsúdené na podozrenie,
že táto ničota a Boh by mohli byť tým istým...
Filozofická tradícia v súvislosti s touto nepríjemnou situáciou hovorí
o „nedostatočnosti bytia“. Človek ako vedomá bytosť stratil svoju ukotvenosť
v tu a teraz. Toto vedomie má teda za následok narušený vzťah
k svetu. Človek je vrhnutý do času. Do minulosti, kt. nás stiesňuje, lebo
na ňu nemôžeme zabudnúť a kt. je prítomná aj vtedy, keď sa ju usilujeme
vytesniť; sme vrhnutí do prítomnosti, kt. nám uniká; do budúcnosti, kt. nás
ohrozuje. Vyhnanie z raja je hodinou zrodu starostí o bytie.
Globalizácia ako idea
Postmoderna sa pokúsi z tejto slepej a v tomto zmysle nebezpečnej
ideologizácie moderny zbaviť – z globalizácie sa stane idea – globalizácia
sa stane pluralistickou. Stane sa skôr konštatovaním, zhodnotením situácie.
Naša starosť o budúcnosť je príčinou túžby po moci, túžby po zvládnutí
tejto situácie. Nie už (modernisticky pochopenej) snahy o ovládnutie.
Moc sa začína sebazáchovou, túžbou uchovať svoje Ja v čase. Nie však
na spôsob sebazáchovy, kt. nerešpektuje druhých. Potenciálne individualizovateľné
násilie sa prostredníctvom kultúry podriaďuje zákonom, rituálom
a inštitúciám a tým sa zospoločenšťuje. Človek má teda vedomie
o sebe samom vždy na „pozadí“ situácie konfrontácie, porovnania, s vnímaním
seba samého vo vedomí druhých. Aby bol sebou samým, musí sa
ale vedieť odlíšiť. Vášnivú túžbu po odlišnosti nazval Platon thymos. Chápe
ňou duševnú silu, kt. sa prejavuje v odvážnom konaní, kt. chce jedenic
ukázať svoju prevahu a vyznamenať sa.
Vulgárny materializmus konzumistických spoločností, kt. vidí všade
len ekonomické motívy, je k týmto energiám znepriatelenia, prameniacim
z thymotickej vášne, slepý. Chudoba trpí, nebojuje. Bojuje len urazená
česť, alebo túžby po uznaní. Najlepším liekom na takýto stav je konkurencia
– hospodárska, politická, športová. Prežívanie thymotickej vášne je
teda možné krotiť.
Túžbu po jednote teda ustavične sprevádza boj o odlišnosť. Politický
svet teda nie je univerzum, ale pluriverzum. Pluriverzum nás upozorňuje
na prítomnosť hraníc. Poznanie hranice už pre Platona znamenalo pochopenie
nevyhnutnosti stretu (kultúra sporu je osobitosťou obyvateľov jas-
116