Theologos 2/2012 - Prešovská univerzita v Prešove

Radovan Šoltés
byť pojmovo uchopené ako „variácie“ týchto tvarov. Až potom nastupuje
otázka, aké miesto má v kontexte náboženských fenoménov hovorenie
o Bohu. 28
Tento prístup sa aplikoval aj v samotnej religionistike. Nešlo však
o výlučne filozofický prístup. V tomto zmysle sa rozlišuje filozofické a nie-
-filozofické použitie pojmu fenomenológia. Nie-filozofické užitie fenomenológie
sa objavuje v deskriptívnom, systematickom, komparačnom
štúdiu náboženstiev v ktorých odborníci zoskupujú náboženské fenomény,
aby odhalili ich najdôležitejšie aspekty a formulovali ich typológie.
Vychádza sa pritom z postáv ako Pierre Daniel Chantépie de la Saussaye,
ktorý prvý použil termín fenomenológia náboženstva v diele „Lehrbuch
der Religionsgesschichte„ (1887); Rudolf Otto, ktorý fenomenologicky tematizoval
náboženské vedomie a jeho predmet; Max Scheler sa zase pokúsil
fenomenologickou metódou stanoviť, čo je náboženský akt a jeho
predmet. K významným religionistom, ktorí sú považovaní za zástupcov
fenomenologickej školy patria aj napríklad Gerardus van der Leeuw, Mircea
Eliade, Günter Lanczkowski. 29
Otázka, ktorá sa otvára znie: Čo očakáva religionistika od fenomenológie
a ako aplikuje fenomenologickú metódu do svojho myslenia?
V 19. storočí pokroky filológie, archeológie, histórie a etnológie rozšírili
poznatky náboženských fenoménov v ich rozličnosti natoľko, že sa
pokus uchopiť pojem a zmysel „náboženstva“ pomocou abstrakcie, ukazoval
ako stále viac obtiažnejší. Ako zachytiť taký pojem „náboženstva“,
ktorý by zahŕňal všetky znaky a zároveň len také znaky, ktoré sa opakujú
na každom jave, ktorý by mohol byť označený ako „náboženský“?
28 Porov. SCHAEFFLER, R.: Filosofie náboženství. Praha : Academia, 2003, s. 75.
29 V rámci fenomenológie náboženstva však môžeme hovoriť o viacerých prístupoch,
ktoré predstavujú špecifické pohľady na problematiku. Autori ako P. D. Chantépie de
la Sausseye, G. Widengren, A. Hultkrantz, ktorí chápu fenomenológiu náboženstva
ako komparatívne štúdium a klasifikáciu rozdielnych typov náboženského fenoménu,
s malým prispením fenomenologických konceptov, metód či verifikačných procedúr.
Autori ako W. B. Kristensen, G. van der Leeuw, J. Wach, C. J. Bleeker, M. Eliade
a J. Waardenburg, ktorí identifikujú fenomenológiu náboženstva ako špecifickú vetvu,
disciplínu, alebo metódu vnútri Religionswissenschaft. Tu možno nájsť najpodstatnejšie
príspevky ku metodologickým otázkam fenomenológie náboženstva.
Filozofujúca časť fenomenológie náboženstva zahŕňa postavy ako je M. Scheler,
P. Ricoeur, ktorí vychádzajú predovšetkým z filozofickej fenomenológie. Sem patria tiež
autori ako R. Otto, van der Leeuw, M. Eliade, ktorí používali fenomenológiu skôr vo
filozofickom aspekte.
Autori ako F. Schleiermacher, P. Tillich, E. Farley, Jean-Luc Marion, ktorí používali
fenomenológiu náboženstva ako stanovisko vo formulácií teológie. Porov. DOUGLAS,
A.: Phenomenology of religion. In: Encyclopedia of religion. (10 zv.) Farmington Hills :
Thomson Gale, 2005, s. 7086 – 7087.
174