Theologos 2/2012 - Prešovská univerzita v Prešove

THEOLOGOS 2/2012 | ŠTÚDIE
Objektívne hodnoty: predstavujú aspekty veci, ktoré determinujú ich
užitočnosť alebo významovosť viac ako objektu ľudskej aktivity, než ako
objektu, ktorý je výtvorom ľudskej myšlienky. Subjektívne hodnoty: sú
viac-menej zvnútornené normy správania, na základe ktorých človek vo
svojich skutkoch rešpektuje skutočný poriadok vecí. Absolútne hodnoty sú
tie, ktoré sa nevzťahujú k žiadnemu cieľu ani účelu, sú hodnotami samy
o sebe; sú večné, nezanikajúce, platné pre všetkých ľudí a používajú sa
v absolútnom mravnom zmysle. Relatívne hodnoty (inštrumentálne) sa
vzťahujú k nejakému cieľu alebo účelu, sú platné pre určitý okruh ľudí alebo
na určitú dobu a podliehajú zmenám. 44 Absolútne hodnoty sú v sociológii
chápané analogicky ako hodnoty autotelické – samé v sebe (dobro,
spravodlivosť, krásno a pod.) – hodnoty základné. Hodnoty inštrumentálne
sú skôr chápané ako prostriedky, ktoré vedú k dosiahnutiu základných
hodnôt. V základných hodnotách hľadá zmysel a identifikáciu spoločnosť
a štát; v individuálnych každý individuálny človek. Základné hodnoty sa
vytvárajú z hodnôt objektívnych – tiež chápané ako sociálne hodnoty,
ktoré tvoria sociálny poriadok a podporujú ho. V prípade, že dochádza
k ich všeobecnému konsenzu, stávajú sa hodnotami základnými. 45 Pre
našu prácu je podstatné učenie kresťanstva, a preto sa naňho zameriame.
Problematikou hodnôt sa zaoberá všeobecná morálna teológia, ktorá
ich vníma cez učenie o čnostiach. 46 K nej sa ďalej pripája kresťanská etika,
ktorá ich rozvíja z pohľadu ich sociálnej dimenzie. Hodnota je pojem
všeobecného charakteru, pretože odkazuje nielen na vec, ale zároveň aj
na vzťah k danej veci. Používanie tohto termínu je však všeobecne ak-
44 KLČOVANSKÁ, E., Hodnoty a ich význam v psychológii, 2005, s. 14-15.
45 KARDIS, K.: Otázka základných hodnôt a princípov v kontexte multikultúrneho dialógu.
In. DANCÁK, P., HRUŠKA, D. (eds.): DISPUTATIONES QUODLIBETALES 2008. Prešov :
GTF PU, 2008, s. 73-74.
46 Morálna teológia je úzko spojená s (filozofickou) etikou. Tak ako morálna teológia
hovorí o čnostiach (čnosť môže dnes vyznievať ako niečo nedosiahnuteľné, nakoľko
sa spája s kresťanským morálnym učením, za to hodnota je chápaná ako prijateľnejší
termín. GLUCHMAN, V.: Filozoficko-etické základy mravnej výchovy. In. Pedagogická
revue. 1999, č. 4, s. 343.; Zástanci takéhoto prístupu ale absentujú základné pochopenie,
že čnosť dodáva hodnote kvalitatívne inú ,hodnotu’), ako o „hodnotách“ z pohľadu
učenia Cirkvi, tak hovorí etika o morálnych hodnotách. Ide o termíny si vzájomne blízke,
ale ako naznačíme nižšie, kvalitatívne odlišné. Vychádza to z odlišného prístupu týchto
disciplín k problematike morálky. Morálna teológia a etika, ako prirodzená mravoveda,
majú spoločný materiálny predmet: ľudský skutok, ale sú odlišné v cieli, formálnom
predmete, istotou poznania a prostriedkami i motívmi. Cieľ: v etike prirodzený –
morálnej teol. nadprirodzený; formálny predmet: v etike prirodzený rozum – morálnej
teol. rozum osvietený vierou; istotu poznania: v etike rozum je omylný – morálnej teol.
zjavenie je neomylné; prostriedky a motívy: v etike sú prirodzeného rázu – v morálnej
teol. nadprirodzený ráz: milosť, sviatosti. TONDRA, F.: Morálna teológia I. Spišská
Kapitula – Spišské podhradie : Kňazský seminár biskupa J. Vojtaššáka, 1994, s. 17.
143