Theologos 2/2012 - Prešovská univerzita v Prešove

THEOLOGOS 2/2012 | ŠTÚDIE
Abstrakciou získaný pojem sa javil, buď ako príliš úzky – takže nezahrňoval
všetko „náboženské“ – alebo ako obsahovo príliš chudobný na to,
aby mohol nejako prispieť k usporiadaniu, alebo dokonca objasneniu náboženských
fenoménov. Pokusy definovať pojem „náboženstvo“ vyzerali
ako svojvoľné, ale na druhej strane nemohlo bádateľov uspokojiť pojmovo
neusporiadané zhromažďovanie materiálu. Z toho je možné vyrozumieť,
prečo sa mnohí religionisti s veľkým očakávaním obracali k filozofickej
metóde, ktorá sľubovala riešenie otázky, ako je možné tvoriť pojmy, ktoré
sú niečím viac, než svojvoľnými schémami princípov a poriadku a viac,
než len obyčajným sčítaním dojmov, cez ktoré na nás pôsobí určitá skupina
javov.
Filozofická fenomenologická metóda si dala za úlohu na konkrétnych,
vždy individuálnych javoch odhaliť podstatu a štruktúru, ktorá by
dovolila spoznať bezprostredne daný prípad, ako prípad svojho druhu,
ako príklad toho, čo môžeme považovať za všeobecné a podstatné. Takto,
ako sme to už vyššie rozoberali, chce fenomenológia odhaliť podstatu
na javoch, s ktorými sa je možné konkrétne a názorne stretnúť. Ak sa však
použije pojem podstata náboženstva, musíme ho vnímať v odlišnom kontexte.
Preto v súvislosti s aplikáciou fenomenológie do religionistického
bádania sa očakávania religionistov upriamovali na možnosť systematicky
klasifikovať náboženské fenomény, ktoré by viedli ku komparačnému
upotrebeniu v rámci štúdií náboženstiev. Čo sa nedarilo získať pomocou
abstrakcie (vylúčením jednotlivých znakov z celku), mohlo byť ľahko dosiahnuteľné
pre fenomenologický školený prístup: na každom jednotlivom
náboženskom fenoméne (modlitby, obety, náboženské skupiny atď.) zachytiť
štrukturálny zákon, ktorý umožňuje i v iných náboženstvách porovnateľné
rečové vyjadrenia nazvať modlitbou; porovnateľné rituálne úkony
nazvať obetou; porovnateľné organizačné formy nazvať náboženským spoločenstvom
a pod.
Fenomenologický pojem podstaty tak mal umožniť nielen porovnanie
fenoménov rôznych náboženstiev a kultúr, ale i diagnostikovanie porúch
týchto štruktúr, rozoznávanie upadajúcich foriem a pseudomorfóz. Cieľom
nebolo posudzovať takéto fenomény podľa ľubovoľne zavedených kritérií,
prípadne východísk (napríklad vychádzajúc len z jedného náboženstva,
ktoré sa stane merítkom pre ostatné), ale vyčítať z fenoménu tie štrukturálne
zákony, ktorých narušenie je možné na tom istom fenoméne, vždy
rozpoznať. 30
Takto sa vyprofiloval metodologický postup, ktorý musí fenomenológia
dodržať, aby mohla preniknúť k porozumeniu náboženských fenomé-
30 Porov. SCHAEFFLER, R.: Filosofie náboženství, 2003, s. 76 – 78.
175