Theologos 2/2012 - Prešovská univerzita v Prešove

THEOLOGOS 2/2012 | ŠTÚDIE
subjektu sa potupne projikoval do chápania morálky, čoho dôsledkom
bolo ponímanie dobra redukované na formu reprezentácie abstrahujúcej
z reality onú metafyzicku entitu „non-zla“, podobne človek chápaný ako
subjekt bol neskôr postulovaný ako „non-šialenec“ (teda non-iracionálny
jedinec) osvietenskej doby.
Konceptualizmus a konštruktivizmus spolu ruka v ruke s metafyzikou
vytvoril na racionálnom základe synkretizmus epochy a systému vedenia
čiže epistému, ktorá pôsobila ako matná idea reality prenesená do verejného
sektora, ktorú mala technokratická aktivita programovo postupne
zjasňovať: „Foucault přichází s představou realtivné velkého (časově, prostorově
i sociokulturně) duchovního útvaru zvaného epistéma, který je faktickým
polem možností konkrétních diskursů, diskursivních formací a reálných
výpovědí. Epistéma je epochální – kulturně je identická s epochou
natolik, nakolik je ji možno vyjádřit slovem (hlasem, písmem – prostě
znakem). Epistéma vytyčuje niterně (zevnitř) hranice znakových operací,
určuje, jak a o čem se v konkrétních diskursech hovoří (nebo píše).“ 5
Postmodernisti, ak je to vôbec možné konštatovať takto zhrňujúco,
jednoducho odmietli túto zjednocujúcu paradigmu, ktorá bola vo svojich
dôsledkoch rovnako represívna ako aj iracionálna. T. W. Adorno, ktorý sa
za postmodernistu nepokladal obohatil túto argumentáciu o ďalší obraz
– Osvienčim. Z filozofického pohľadu sa jedná jednoznačne o nepredvídané
zlyhanie smerovania moderného projektu, ktorý nedokázal spätne
reflektovať sám seba vo svojich možných dôsledkoch. Bol príliš posadnutý
vytváraním pravdy, ako o tom píše R. Rorty, než aby sa dokázal spytovať
ohľadom reálnych dôsledkov tejto produkcie na úrovni diskurzu, pričom
pragmatizmus si je vedomý toho, že „intelektuálny ani morálny pokrok
nechápeme ako približovanie sa k Pravde, k Dobru, či k tomu, čo je správne,
ale ako rozvíjanie predstavivosti. Predstavivosť pritom chápeme ako
zlomový bod kultúrnej evolúcie, ako silu vďaka ktorej – v podmienkach
mieru a prosperity – môže byť naša budúcnosť vždy bohatšia ako naša
minulosť“ (Rorty, 2006, s. 40).
Filozofi však neboli jedinými mysliteľmi, ktorí si uvedomovali sebadeštruktívne
smerovanie modernity – umelci, spisovatelia či básnici anticipovali
to, čo nedokázal ani výkvet modernej racionality – odhaliť falošný
Májin závoj reprezentácie – na ktorý poukázal aj pragmatizmus, keď
„vykladačom pravdy“ a „tvorcom veľkých príbehov“ odňal status autority:
„Zbaviť sa predstavy filozofa, ktorý o poznávaní vie čosi, čo okrem neho
nevie nik, by však znamenalo zbaviť sa aj predstav, že jeho hlas má vždy
prednostné právo na pozornosť ostatných účastníkov diskusie. Znamenalo
by to zbaviť sa aj predstavy, že existuje čosi ako „filozofická metóda“ či
5 HUBÍK, S. 1994. K postmodernismu obratem k jazyku. Boskovice : Albert, 1994 s. 82.
71