Theologos 2/2012 - Prešovská univerzita v Prešove

THEOLOGOS 2/2012 | ŠTÚDIE
božensko–existenciálnej rovine. Nie je to len zozbieranie a popisovanie
jednotlivých fenoménov, ale odhalenie eidosu (podstaty) náboženských
predmetov a náboženských aktov. 31
Z predchádzajúcej analýzy metodologických krokov fenomenológie
náboženstva je teda zrejmé, že jej kostru tvorí prechod od pomenovania
a popisu zjavných a zrejmých „prirodzených“ náboženských javov k tomu,
čo sa skrýva pod ich povrchom, čo môže byť zahalené našimi predsudkami,
vlastnými apriórnymi predpokladmi, či očakávaniami, kultúrnymi
a dejinnými skúsenosťami alebo predpokladmi empirických vied. Ide teda
o prechod od popisov javov k podstate (eidos). Vo fenomenológii náboženstva
ide, v konečnom dôsledku, o zhliadnutie toho, čo robí daný jav
„posvätným“.
Pomenovanie náboženských javov je vstupnou rovinou ich klasifikácie
a zároveň prvým krokom v hľadaní ich podstaty. Nemecký religionista
Carsten Colpe (1929 – 2009) usporiadal náboženské fenomény do troch
kategórii podľa pragmatického hľadiska:
1. Jednoduché fenomény – napr. mýtus, modlitba, hymnus, liturgia,
správa o Zjavení, oltár, amulet, bubienok, obraz, ale aj kameň, kopec,
strom, zviera, či hviezda, ktoré sa identifikujú pomocou empirického prístupu.
Metodicky tieto fenomény usporadúvame do tried, ako je trieda
„náboženských textov“, potom „náboženských nástrojov“ a „svätých predmetov“.
2. Komplexné fenomény – napr. obeť, meditácia, posvätné žobranie,
iniciácia, princíp náboženskej zásluhovosti, kult matky, mystika, Zjavenie.
Tieto fenomény sa identifikujú fenomenologickými prostriedkami a tým
vlastne aj vznikajú. Metodicky vychádzame z jednotlivých elementov
(napr. usmrtenie pri obetovaní, sedenie pri meditácii a pod.) a skúmame
s čím tieto elementy súvisia (napr. usmrtenie obety s prinášaním daru, sedenie
s dýchaním a pod.). Príklady z prvej skupiny sa javia ako fenomény,
až keď sú hodnotené z dodatočného hľadiska svojho presahu za sféru každodennosti.
Príklady z druhej skupiny sa javia ako náboženské fenomény,
až cez dodatočné hľadisko ich zrejmej náboženskej autointerpretácie.
3. Náboženské znaky – ide o znaky, ktoré neurčujú klasifikáciu náboženských
fenoménov, ale náboženstiev. Táto klasifikácia sa však nesmie
zamieňať s typológiou náboženstiev. 32
31 Porov. HORYNA, B.: Úvod do religionistiky. Praha : Oikoymenh, 1994, s. 104 – 105.
32 Porov. HORYNA, B.: Úvod do religionistiky, 1994, s. 106 – 107.
177