Theologos 2/2012 - Prešovská univerzita v Prešove

MARTIN VAŠEK
né dianie nevyplýva, prozreteľnosť žiadnu nutnosť nezakladá. Tomáš tu
nadväzuje na myslenie Dionýza Areopagitu a jeho spis O Božích menách.
Podľa Dionýza prozreteľnosť neruší prirodzenosť. Prirodzenosť niektorých
vecí je však taká, že sú náhodné. Božská prozreteľnosť teda neukladá
nutnosť veciam a nevylučuje náhodné súcna i dianie. 21 Tomáš tým nespochybňuje
nutné súcna i dianie v istých prípadoch, pretože tieto sú
potrebné k celkovej stavbe a harmónii univerza. Dokonalosť vesmíru vyžaduje
rôzne stupne bytia. Preto Božská prozreteľnosť pripravila niektorým
účinkom nutné príčiny a niektorým príčiny kontingentné. Dôležité je
pripomenúť, že dôsledkom či účinkom prozreteľnosti je nielen to, že sa
niečo stane, ale i to, že sa to stane náhodne alebo nutne (contingenter vel
necessario). Nevyhnutnosť a kontingencia podliehajú v konečnom dôsledku
všeobecnej príčine vecí, univerzálnemu opatrovateľovi celého súcna
(universalis provisor totius entis). 22
S prozreteľnosťou úzko súvisí tematiku osudu. Mohlo by sa zdať,
že pre kresťanské myslenie je predstava „osudového toku udalostí“ neakceptovateľná.
Ak je všetko v moci Boha, ako môže podliehať osudu,
čo vlastne osud je, ako ho chápať? Alebo je potrebné identifikovať Božiu
prozreteľnosť s osudom?
V staroveku a stredoveku bola rozšírená predstava odvodiť ľudské konanie
(a vôbec dianie v ľudskej oblasti) zo zoskupenia hviezd. Akvinský
odmieta túto pozíciu z dvoch dôvodov. Nebeské telesá podľa neho majú
vplyv na ľudské dianie iba do určitej miery, resp. nepriamo, čo je v prípade
osudu nedostatočné. „Osudová príčina“ musí pôsobiť priamo, bezprostredne
(v plnom rozsahu). Okrem toho nebeské teleso je prírodným
súcnom a koná týmto spôsobom (agit per modum naturalis principii),
čiže jeho účinky majú iný charakter ako účinky spôsobené náhodne.
Tomáš ale ukazuje na možnosť previesť náhodné dianie a šťastné okolnosti
v konečnom dôsledku na vyššiu príčinu – Božský rozum. Z pohľadu
človeka môže ísť o náhodu, pritom sa ale nedá vylúčiť Božie riadenie vecí.
Akvinský prichádza k záveru: keďže všetko podlieha prozreteľnosti a je
ňou predurčené, môžeme hovoriť o osude (fatum ponere possumus), i keď
niektorí odmietali v kresťanstve operovať s týmto termínom z dôvodu jeho
zaužívaného chápania spojeného s pôsobením nebeských telies. Ide teda
o otázku pojmov a ich používania.
21 Sth I q. 22 a. 4 s. c. Sed contra est quod dicit Dionysius, IV cap. de Div. Nom., quod
corrumpere naturam non est providentiae. Hoc autem habet quarundam rerum natura,
quod sint contingentia. Non igitur divina providentia necessitatem rebus imponit, contingentiam
excludens.
22 Sth I q. 22 a. 4 ad 3
54