Theologos 2/2012 - Prešovská univerzita v Prešove

THEOLOGOS 2/2012 | ŠTÚDIE
šiteľných súcien. Podľa Akvinského prozreteľnosti podlieha celé stvorenie,
teda i jednotliviny. Prozreteľnosť je výraz pre „zariadenie vecí k cieľu“ (ratio
ordinis rerum in finem) a preto každá vec participujúca na bytí je subordinovaná
Božej prozreteľnosti. 18 Pokiaľ ide o náročnú otázku zla, Tomáš
ju rieši rovnako ako Augustín. Pripomína jeho vety zo spisu Enchiridion:
Boh by nikdy nedopustil zlo, pokiaľ by nebol tak všemohúci a dobrý,
že zo zla urobí dobro.
Ťažkosťou je zosúladiť prozreteľnosť a slobodné ľudské konanie –
problém riešený od nepamäti v rozličných nábožensko-filozofických tradíciách,
s diferencovanými výsledkami. Akvinský začlenený do kresťanskej
tradície nepovažuje za nemožné zosúladiť slobodné ľudské konanie
s prozreteľnosťou Boha. Človek ponechaný sám sebe sa tým nevyčleňuje
či nevylučuje spod večného riadenia vecí (non excluditur homo a divina
providenti). Predsa je však ľudské konanie a jeho prozreteľná činnosť
podriadená prozreteľnosti Boha, tak ako partikulárna príčina pod príčinu
všeobecnejšiu. Nebyť začlenený pod univerzálnu (či presnejšie najuniverzálnejšiu)
príčinu ktorou je Boh, nebyť ňou uchovávaný, by v konečnom
dôsledku znamenalo „rozpadnúť sa“, klesnúť v nič 19 Z tohto dôvodu sú
Bohu podradení i nespravodliví a hriešnici.
Boh riadi všetko bezprostredne, no v istých prípadoch jestvujú prostriedky
jeho prozreteľnosti. Tomáš ale nepovažuje takýto spôsob spravovanie
za akýsi druh nedostatku či nedokonalosti, skôr naopak: kvôli
nadbytku svojej dobroty Prvá príčina udeľuje nižším príčinám „výsadu“
pôsobenia, či hodnotu/dôstojnosť príčinnosti (dignitatem causalitatis).
Týmto je odmietnutá Platónova koncepciu „trojakej“ prozreteľnosti. Prvá
prozreteľnosť sa nachádza v najvyššom Bohu a vzťahuje sa na najvyššie
stupne súcna – všeobecniny, rody, a druhy. Druhá prozreteľnosť vzťahujúca
sa na jednotliviny v univerze je vlastná separovaným substanciám, ktoré
pohybujú nebeské telesá. Tretí druh prozreteľnosti, ktorá sa týka výslovne
ľudských záležitostí, prideľoval Platón démonom. Podľa platónsko-novoplatónskej
predstavy boli démoni chápaní ako mediátori, ako prostredné
či sprostredkujúce bytosti medzi svetom bohov a ľudí. 20 Poznamenajme,
že už Augustín sa kriticky vyjadril voči novoplatónskej predstave, zvlášť
voči Porfýriovmu stanovisku. V Božom štáte približuje ich koncept a vyvracia
ich názory.
Akvinský sa nedomnieval, že akceptácia učenia o prozreteľnosti by
musela viesť k predstave nutného diania vo svete. Z prozreteľnosti nut-
18 Sth I q. 22 a. 2 co.
19 Sth I q. 22 a. 2 ad 4 Non tamen ita, quod totaliter ab eius providentia excludantur,
alioquin in nihilum deciderent, nisi per eius providentiam conservarentur.
20 Sth I q. 22 a. 3 co.
53