Theologos 2/2012 - Prešovská univerzita v Prešove

Tomáš Pešek
nám neberie tým, že ich uvádza do činnosti, že sú ich činnosti prirodzené,
tak ani tým, že uvádza do činnosti vôľové príčiny, im neberie, že sú ich
činnosti dobrovoľné, ale skôr to v nich spôsobuje. Je totiž činný v každom
činiteli v súlade s jeho zvláštnou povahou. 8 Tomáš uznáva slobodu
vôle, ale popiera možnosť slobody bez príčiny. Ľudia sú teda slobodní, ale
súčasne sú tiež k jednaniu determinovaní Bohom. Toto nie je stanovisko
striktného indeterminizmu.
Iný typ determinizmu je ukrytý v piatej námietke. Podľa Aristotela
(EN III) u každého človeka platí, že cieľ, ktorý sleduje, je určený tým, aký
tento človek je. Ale nie je v moci človeka byť nejakým. Je takým, aký je
od prirodzenosti. Slobodné rozhodovanie teda neurčuje naše ciele, pretože
ich určuje naša prirodzenosť. 9 V odpovedi Tomáš rozlišuje dvojaké
kvality (vlastnosti) človeka – vrodené a získané. Vrodená vlastnosť potom
môže byť buď rozumová alebo telesná. 10 A práve na základe vrodenej (prirodzenej)
vlastnosti v rozumovej časti, čiže z prirodzenosti, človek usiluje
o šťastie 11 - to nepodlieha slobodnému rozhodovaniu. Pokiaľ ide o telesné
vlastnosti, tie môže mať človek rôzne podľa rôznych telesných príčin.
Tieto príčiny však nemajú vplyv na rozumovú časť. Všetky náklonnosti
odmietnuť či zvoliť si niečo podliehajú úsudku rozumu, ktorý nižšia žiadostivosť
poslúcha. Čo sa týka vlastností získaných, v tomto prípade rovnako
podliehajú rozumu. Z uvedených pasáží je jasná priorita rozumu,
diskutabilným momentom je tu tvrdenie, že činnosť rozumu môže uniknúť
determinizmu, ktorý vládne v tele. 12
V druhom článku Tomáš vyjasňuje pojmové otázky v súvislosti so slobodným
rozhodovaním. Otázka znie, či slobodné rozhodovanie je schopnosť,
alebo úkon, alebo dispozícia. V odpovedi na prvú námietku sa rozlišuje
medzi úkonom (actus) a schopnosťou (potentia). Slobodné rozhodovanie
je úkon, nie schopnosť. Tomáš ale vysvetľuje, že je zvykom označovať
schopnosť menom úkonu. A tak podľa úkonu slobodného rozhodovania
sa volá schopnosť, ktorá je základom tohto úkonu. 13
8 Ibidem
9 STh I q. 83 a. 1 arg.5: ... qualis unusquisque est, talis finis videtur ei. Sed non est in
potestate nostra aliquales esse, sed hoc nobis est a natura. Ergo naturale est nobis quod
aliquem finem sequamur. Non ergo ex libero arbitrio.
10 STh I q. 83 a. 1 ad.5: ... qualitas hominis est duplex, una naturalis, et alia superveniens.
Naturalis autem qualitas accipi potest vel circa partem intellectivam; vel circa corpus et
vitutes corpori annexas.
11 Ibidem: Ex eo igitur quod homo est aliqualis qualitate naturali quae attenditur secundum
intellectivam partem, naturaliter homo appetit ultimum finem, scilicet beatitudinem.
12 Kenny, A.: Aquinas on mind, české vydanie, Krystal OP 1997, str. 71
13 STh I q. 83 a. 2 ad 1: ... quod consuetum est potentiam significari nomine actus. Et
sic per hunc actum qui est liberum iudicium, nominatur potentia quae est huius actus
principium.
248