Theologos 2/2012 - Prešovská univerzita v Prešove

TOMÁŠ GERBERY
textuálnom a multidisciplinárnom rozsahu, ktoré neskôr viedlo Lyotarda
ku konštatovaniu úpadku legitimity všetkých metanarácií. Mohlo by sa
zdať, že Heideggerovo metafyzické znovumyslenie metatafyziky, nielenže
nezachránilo ju samotnú, ale nedokázalo poskytnúť filozofii iný než
relacionistický argument v prospech svojej dôležitosti. Práve túto trhlinu
vo filozofii medzi jazykovým obratom a neskorším Foucaultovým mocenským
či biopolitickým obratom si všimol aj R. Rorty, keď konštatoval
šesť možných vyústení vo vzťahu vývoja myslenia k obratu k jazyku. Medzi
jednotlivými predpokladmi bola v podstate všadeprítomná latentná
požiadavka dekonštrukcie subjektu. Na rozsahu, spôsobe či smere tejto
dekonštrukcie sa však jednotliví postmoderní myslitelia nezhodujú. Táto
udalosť je však pre nich dôkazom onej deklarovanej konceptuálnej, ale aj
existenciálnej heterogenity a daňou za existenciu indivídua vymaňujúceho
sa z rigoróznej a nehybnej deskriptivity subjektu. U R. Rortyho išlo o nasledujúce
prognostiky:
1. sebenegácia metafyziky a „koniec filozofie“,
2. radikálna dištancia od tradičných filozofických problémov a smerovanie
k filozofickému básneniu,
3. stabilizácia filozofie ideálneho jazyka,
4. vývoj smerom k „post-filozofickej“ kultúre,
5. filozofické využitie poznatkov empirickej lingvistiky, či
6. hľadanie podmienok nutných pre existenciu zmysluplného jazyka.
Individuácia ako decentralizácia subjektu je zasnúbením nihilistického
presvedčenia, ktoré sa nakoniec neukazuje v predpokladanom deštruktívnom
zmysle a pragmatizmu, ktorý prehodnocuje filozofické skúmanie
v intenciách praktického vyrovnávania sa jedinca so svetom. Medzi
nietzscheovským nihilizmom, vattimovským slabizmom a (post)štrukturalistickým
nihilizmom desakralizujúcim objektívny systém reprezentácie
a redukujúcim ho na vzťahovo-významovú sieť či už v atomistickom alebo
holistickom zmysle, je možné nájsť určitú myšlienkovú previazanosť
s pragmatizmom: „Pragmatisti môžu pokojne súhlasiť s Nietzschem v tom,
že idea ľudského bratstva môže zísť na um iba slabým – ľuďom utláčaným
chrabrými, silnými, šťastnými bojovníkmi, ktorí sú pre Nietzscheho idolmi.
No podľa pragmatistov tento fakt nesvedčí proti idei ľudského bratstva,
rovnako, ako Sokratova škaredosť nesvedčí proti jeho opisu podstaty lásky,
Freudove vlastné malé neurózy proti jeho opisu lásky a Newtonove
teologicko-astrologické motivácie proti jeho mechanike. Ak sa človek zbaví
rozlíšenia medzi rozumom a vášňou, nebude už ani jednu dobrú ideu
diskriminovať len pre jej pôvod. Bude idey klasifikovať podľa ich relatívnej
užitočnosti, nie podľa ich zdrojov.“ 11 Táto „previazanosť“ umožňuje veciam
11 RORTY, R.: Filozofické orchidey. Bratislava : Kalligram, 2006. s. 36.
74