Theologos 2/2012 - Prešovská univerzita v Prešove

Dušan HRUŠKA
dovať seba. Kariéra človeka ako rozumnej bytosti sa začína schopnosťou
transcendencie.
Transcendujúci živočích, človek, vychutnáva odstup, s ktorým hľadí
na celok. Vychutnáva ho preto, lebo začína rozumieť pocitu, že je podobný
Bohu. Zároveň ale permanentne pozoruje, že síce môže vystúpiť
zo seba, ale zo sveta zvierat nie – je vždy jeho súčasťou. Navždy sa tak
bude zmietať medzi Bohom, kt. vidí celok a zvieraťom, kt. k tomu celku
patrí. Otázka znie – čo je to ten celok?
Transcendencia ako sila
Ak vyjdeme z vyššie definovanej situácie, nevyhnutne sa ukáže,
že sme nedostatkové bytosti. Vďaka transcendencii máme výhľad na príliš
široký a príliš vzdialený horizont – keďže sme takto schopní zaujať odstup
od seba samých, no zároveň zo sveta nevystupujeme, lebo sme stále jeho
súčasťou – nazvime toto „poznanie“ celku globálnym. Nemáte hneď na začiatku
zmiešané pocity? Nestane sa naše bohatstvo poznatkov a perspektív
zároveň našou najväčšou slabosťou?
Nietsche v tejto súvislosti chápe človeka ako nedohotoveného živočícha
– pri živote ho udržiava práve jeho intelekt. 1 Človek sa nemôže spoliehať
na inštinkty – keďže o nich vďaka ich transcendovaniu už vždy vie
– má zrazu príliš veľa možností voľby. Človek je akoby od prírody odkázaný
na umelosť – na kultúru a civilizáciu. Až prostredníctvom svojej umelej
druhej prírody, teda kultúry, evidujeme (defacto vlastne dotvárame) svoje
životné prostredie, teda prírodu prvú. Naša fantázia sa stáva rozvinutejšou
ako naše inštinkty. Náboženstvo, metafyzika a rozprávky – to sú naše
prvé pokusy o zachytenie (evidovanie), teda porozumenie našej situácii.
Aby nás naše fantázie nepremohli, museli sme objaviť poznávanie. Druhá
príroda tak začala „fungovať“ ako obmedzovanie nástrah prvej prírody –
jednoducho sa nám darí zmenšovať riziká a obmedzovať tak svoj strach.
Vďaka technike si defacto vytvárame protézy a panciere, chránené úkryty.
Globálna otázka takto definovanej situácie znie – Ako ďaleko sa môže
človek so svojou druhou prírodou (kultúrou) vzdialiť od svojej prvej prírody?
Nemôže sa druhá príroda dostať do sebaničivého protikladu voči
prvej prírode?
Naše emocionálne vybavenie je veľmi staré a určite patrí k prvej prírode.
To platí aj o našom potenciáli agresie. Lenže namiesto kyjakov, kt.
dosah je značne obmedzený, vlastníme dnes moderné zbrane. A tie majú
dosah, kt. si síce priestorovo vizualizovať vieme, ale domyslieť všetky dô-
1 Porov. NIETZSCHE, F.: O pravdě a lži ve smyslu nikoli morálním. Prel. V. Koubová.
Praha: OIKOYMENH 2007, s. 8 – 9.
114