Theologos 2/2012 - Prešovská univerzita v Prešove

THEOLOGOS 2/2012 | ŠTÚDIE
jevům jako jejich základ něco, co je teprve jejich následkem. abstrakta
vzbuzují klamné zdání, jako by ona byla podstatou, která zapříčiňuje
vlastnosti, zatímco teprve na základě těchto vlastností přijímají od nás obraznou
existenci.“ 8 Modernizmus bol v prenesenom zmysle až systematicky
dôslednou snahou, aby vákuum medzi slovami a vecami, významami
a kategóriami reprezentácie nebolo dostatočne viditeľné. Ona transparentnosť
zabezpečovala legitimitu obrazu určitej reality a práve vďaka nereflektovanej
plastickosti prispela k dlhodobému rozvíjaniu vedenia o človeku,
ktoré vychádzalo z predpokladu objektivity a v konečnom dôsledku
ho aj potvrdzovalo: „Objektivita je jedním z úděsných dědictví modernosti.
Navozuje atmosféru vědeckosti, pod touto rouškou však vyjadřuje ochotu
člověka podřídit své jednání a myšlení nějaké nutnosti, z jejíž vůle pak
bude moci člověk existovat mimo dobro a zlo. Objektivita je příkaz, který
nám říká, odmysli se od sebe, svých skrupulí, předsudků, idejí a připusť,
aby se skrze tvé činy prosadila dějinná nutnost.“ 9 Práve oná objektivita
je problémom, ktorý zasadil historicizmus do vyššie uvedeného vákua
a poskytol tak široký a prakticky nespochybniteľný kontext pre defiláciu
slov ako vecí: „Zistil som, že nevysloveným Slovám jednoducho nemožno
konkurovať,, svojou všeobsahujúcou nekonkrétnosťou sú priveľmi dokonalé.
Je to paradox: uvedomovanie si je abstraktné myslenie o reálnych
skutočnostiach... Všetky Slová, všetky narážky, všetky triky a podfuky,
celá bižutéria našej úbohej slovnej zásoby, to všetko je dopovedané, mŕtve
dávno predtým, ako sa to skutočne narodí. Dôverovať Slovám a všetkým
abstraktným Textom je zločin... Rozhodol som sa: ochudobním slová
o ich mystickú hodnotu. Chudé, nahé a prestrašené budú predo mnou
defilovať, plné pokory a nevyčerpateľného obdivu sa budú klaňať môjmu
chápaniu sveta a mojej neverbálnej obrazotvornosti. Strata pokory, úteky
hraničiace s abstrakciou, Slovo nikdy neznesie to, čo znesie Myšlienka.“ 10
Bez ohľadu na to, koľko znechutenia alebo búrlivej akceptácie vyvolal
(z pohľadu modernity) Nietzscheho skepticizmus, fundament myslenia
o myslení prítomného sa narušil. Dôležité je však predovšetkým
to, že intuitívny etický nihilizmus dospel k prekvapujúco zhodným záverom
ako epistemologický a v podstate aj ontologický nihilizmus (napríklad
Vattimov koncept slabého myslenia) a realita prítomného (bytia)
bola, najmä v rámci svojho prvotného prístupu, neodvratne narušená. So
štrukturalistami ako Lévi-Strauss, Foucault a Derrida sa začalo obdobie
prvotne epistemologického prehodnocovania v omnoho širšom interkon-
8 NIETZSCHE, F.: O pravdě a lži ve smyslu nikoli morálním. Praha : Oikoymenh, 2010. s.
87.
9 HAUER, T.: S/krze postmoderní teorie. Praha : Karolinum, 2002. s. 78.
10 GERBOC, M.: Myslením ku kríze. Bratislava : Print-Servis, 1998. s. 14-15.
73