Príručka o európskom práve týkajúcom sa práv dieťaťa

Rodinný život
protiprávnym premiestnením/zadržaním. V nariadení sa zachovávajú rovnaké
výnimky týkajúce sa návratu, ako tie, ktoré sú uvedené v Dohovore o únosoch
detí.
Podľa nariadenia Brusel II bis si však na rozdiel od Haagskeho dohovoru štát
obvyklého pobytu uchováva príslušnosť pre rozhodovanie vo veci sporu o zverenie
do osobnej starostlivosti aj po vydaní príkazu na nevrátenie pri uplatnení
článku 13 písm. b) Haagskeho dohovoru a článku 11 ods. 6 až 8 nariadenia
Brusel II bis. Zmena príslušnosti na štát, do ktorého bolo dieťa premiestnené,
sa môže vyskytnúť v dvoch situáciách stanovených v článku 10 nariadenia Brusel
II bis. V prvej situácii sa stanovuje, že súdy štátu úniku majú príslušnosť, ak
dieťa nadobudlo obvyklý pobyt v danom štáte a každá osoba vykonávajúca
opatrovnícke právo sa zmierila s premiestnením alebo zadržaním. 181 Druhá situácia
vznikne, keď dieťa: nadobudlo obvyklý pobyt v štáte, do ktorého bolo
premiestnené, uplynulo obdobie jedného roka odvtedy, ako sa nositeľ opatrovníckeho
práva dozvedel alebo mohol dozvedieť o mieste pobytu dieťaťa, dieťa
je usadené vo svojom novom prostredí a je splnená aspoň jedna zo štyroch
ďalších podmienok uvedených v článku 10 písm. b) nariadenia Brusel II bis. 182
Tak ako iné právne nástroje EÚ sa nariadenie Brusel II bis musí vykladať v súlade
s ustanoveniami Charty základných práv EÚ, najmä článkom 24. SDEÚ mal
príležitosť objasniť výklad článku 24 v súvislosti s únosmi detí. Ako bolo opísané
v oddiele 2.4, vo veci Aguirre Zarraga SDEÚ rozhodol, že právo dieťaťa byť
vypočuté, zakotvené v článku 24 Charty, vyžaduje, aby právne postupy a podmienky,
ktorými sa umožňuje deťom slobodne vyjadrovať svoje názory, boli
deťom sprístupnené, a aby súd získal tieto názory. 183 Podľa SDEÚ je však len na
súdoch obvyklého pobytu dieťaťa, aby preskúmali zákonnosť svojich vlastných
rozsudkov v súvislosti s Chartou základných práv EÚ a nariadením Brusel II bis.
181 Článok 10 písm. a) nariadenia Brusel II bis.
182 Článok 10 písm. a) nariadenia Brusel II bis obsahuje tieto štyri alternatívne podmienky: i) do
jedného roka odvtedy, ako sa nositeľ opatrovníckeho práva dozvedel alebo mohol dozvedieť
o mieste pobytu dieťaťa, sa nepodala žiadosť o návrat dieťaťa na príslušné orgány členského
štátu, do ktorého bolo dieťa premiestnené alebo v ktorom je zadržiavané; ii) nositeľ opatrovníckeho
práva vzal späť svoju žiadosť o návrat a v lehote stanovenej v bode i) sa nepodala nová
žiadosť; iii) konanie na súde členského štátu, v ktorom malo dieťa obvyklý pobyt bezprostredne
pred neoprávneným premiestnením alebo zadržaním, sa skončilo podľa článku 11 ods. 7;
iv) súdy členského štátu, v ktorom malo dieťa obvyklý pobyt bezprostredne pred neoprávneným
premiestnením alebo zadržaním, vydali rozsudok o opatrovníckom práve, z ktorého
nevyplýva povinnosť návratu dieťaťa.
183 SDEÚ, C-491/10 PPU, Joseba Adoni Aguirre Zarraga/Simone Pelz, 22. decembra 2010. O aspektoch
týkajúcich sa účasti dieťaťa v tomto prípade pozri podrobnejšiu analýzu v oddiele 2.4.
87