Ivan Dobnik - Vilenica

250 · Ľubica Somolayová
Prižmúrenými očami
Niekedy v noci nespím
a vymýšľam si
čučoriedkový koláč
Sladké cesto s napuchnutými
pórovitými komôrkami
s ponorenými bobuľami,
čo natrvalo zanechávajú
chuť za zubami
Myslím na hĺbku,
vymodelovanú ovocným svetlom,
a dopredu staviam všetko podstatné
Z jasných farieb mi tam
znova vychádzaš ty
S mojou zubnou kefkou
v ústach snažíš sa vyčistiť
nepohodlné detaily
Voniaš paplónom
a v posteli po tebe
zostávajú stopy:
jamky po pätách,
čo odišli niekam na sever,
priehlbina po hlave je plytšia
Trepocem sa v prieniku
objavených dĺžok a šírok:
tvoj odliatok nadobúda
ešte jasnejšiu siluetu,
lokalizácia mojej postele
globálne súvislosti
Občas sa odtiahnem,
aby som videla,
či sa postupne mením
na tvoj obraz