a|rytmia – [g - datasolution.sk

A. tvorí ho riedka zmes plynov s určitým mnoţtsvom koloidov prachu, kvapiek, kryštálov ap. s
hmotnosťou 5,2.10 18 kg. Prítomnosť a. je predpokladom ţivota na Zemi. Spodná hranica je zemský
povrch, hoci vzduch hlboko preniká aj do zemskej kôry a nasycuje vody oceánov aţ do najväčších
hĺbok. Výraznú hornú hranicu nemá. Výška a. je asi 30 000 – 40 000 km. Vo výške pribliţne 100 km
začínajú sa plynové molekuly fotodisociáciou rozpadať na atómy, > 300 km prevláda v a. atómový
kyslík, > 1000 km atómové hélium a nad ním atómový vodík. S výškou ubúda tlak a hustota a. Asi
50 % vzduchu je do 5 km, do 20 je ho 90 % a do 80 km aţ 99,5 %.
Vo vertikálnom smere sa a. delí na tieto vrstvy: 1. Troposféra (8 – 18 km) – prebieha v nej
všeobecná cirkulácia (systém vetrov, pohyb oceánskych prúdov), všetky javy počasia, výmena tepla
medzi zemským povrchom prostredníctvom kolobehu vody v prírode a výmena vzduchu medzi
rozličnými zemepisnými šírkami. 2. Stratosféra (17 – 55 km). 3. Mezosféru (50 – 85); 4.
Termosféru (80 – 800 km). Hranicu medzi troposférou a stratosférou tvorí tropopauza, medzi
stratosférou a mezosférou stratopauza a medzi mezosférou a termosférou mezopauza. Z hľadiska
fyz.-chem. vlastností sa rozoznáva: 1. ozonosféra (10 – 50 km) – pre ţivot dôleţitá vrstvy ozónu, kt.
filtruje a zadrţiava škodlivé ţiarenie z vesmíru; 2. neutrosféra (< 70 – 80 km); 3. ionosféra (> 70 –
80) – kde sa ionizujú častice vzduchu, a tak je a. elekt. vodivá; umoţňuje dobrý odraz rádiových vĺn.
4. chemosféra (od stratosféry po dolnú časť termosféry). Z hľadiska kinetických procesov sa
rozlišuje exosféra (> 600 – 1000 km) a zemská korona (> 1000 – 2000 km). Z exosféry častice
plynov pohybujúce sa veľkou rýchlosťou môţu prekonať gravitačnú silu a prejsť do
medziplanetárneho priestoru. Z hľadiska zloţenia moţno a. rozdeliť na homosféru ( 90 – 100 km).
A. pohlcuje a rozptyľuje slnečné ţiarenie (si 15 % všetkého dopadajúceho slnečného ţiarenia), čím
sa zohrieva. Súčasne je zdrojom dlhovlnného (infračerveného) ţiarenia, kt. sú pohlcované oxidom
uhličitým, vodnými parami (oblakmi) v dolnej vrstve a., čím je významný zdrojom tepla. Na základe
tejto výmeny uniká do kozmu také mnoţstvo tepla, aké sa do a. a na Zem dostane vo forme
slnečného ţiarenia, čím sa udrţiava rovnováha. Zníţenie vyţarovania zemského povrchu sa spätné
ţiarenie a. zúčastňuje na skleníkovom efekte (zadrţovanie tepla pri jeho výmene medzi povrchom
Zeme a kozmickým priestorom). V noci najmä vodná para, CO 2 a ozón pohlcujú dlhovlnné ţiarenie
vyţarované zemským povrchom, ohrievajú sa a vysielajú spätné ţiarenie k Zemi, kt. podstatne
kompenzuje straty tepla vyţarovaním. V chladnom oblačnom počasí zabraňuje veľkému poklesu
teplôt a vzniku nepriaznivých nočných mrazov.
V a. sa uskutočňuje výmena tepla so zemským povrchom prostredníctvom cirkulácie vody a jej
fázových zmien (ustavičná zmena skupenstva vody – vyparovanie, kondenzácia a zráţky). V a. je
asi 12 300 km 3 vody, čo tvorí asi 1/4 ročného mnoţstva zráţok. Obsah pár v a. sa vymení priemerne
kaţdých 9 d. Takmer polovica zráţok padne v pásme medzi 20° sev. a 20° juţ. zemskej šírky.
V a. sa vyskytujú elekt. javy (ionizácia a vodivosť a., jej elekt. napätie a prúdy, elektrina oblakov a
búrková elektrina). V a. sú prevaţne kladné elekt. náboje, náboj zemského povrchu záporný.
V búrkových oblakoch sa silne elektrizujú oblačné elementy, rozdeľujú kladné a záporné náboje do
jednotlivých častí oblakov, čím vznikajú veľké rozdiely elekt. potenciálov. Ich vyrovnávanie sa
uskutočňuje elekt. výbojmi – bleskmi v oblakoch a medzi oblakmi a zemským povrchom. K elekt.
javom patria aj tiché výboje medzi vyčnievajúcimi predmetmi a búrkovými oblakmi (Eliášov oheň).
Lom svetla na časticiach a. zapríčiňuje rozličné atmosfericko-optické javy, napr. polárna ţiara
(svetelný pás v oblastiach za polárnym kruhom, vyvolané energetickými časticami slnečného
magnetosferického pôvodu, kt. sa dostávajú aţ do hornej a. v okolí magnetických pňólov Zeme.
V dôsledku ľudskej činnosti sa nepriaznivo mení zloţenie a. Zvyšuje sa v nej obsah zdraviu
škodlivých látok, napr. oxidu uhličitého, síry a i. Prejavuje sa to vysychaním lesných porastov (kyslé