a|rytmia – [g - datasolution.sk

auricula, ae, f. – [l. auris ucho] 1. uško, časť srdcovej predsiene; 2. ušnica. Pripája sa k hlave v uhle
20° – 40°, má typický tvar a vykazuje početné individuálne variácie v modelácii svojich záhybov.
Dĺţka u. je úmerná výške nosa; horný okraj je v rovine koreňa nosa, dolný okraj v rovine spina
nasalis anterior. Podkladom u. je elastická chrupka (→cartilago auriculae), kt. svojím tvarom
zodpovedá tvaru u.; chrupkový podklad však chýba ušnému lalôčiku (lobulus auriculae). U. je svieţo
červená, tenká, pokrytá jemnými chĺpkami. Na konkávnej ventrolaterálnej ploche je pevne spojená s
perichondriom, nemá podkoţné tukové väzivo, a je preto neposunlivá. Na konvexnej, dorzomediálnej
ploche sa koţa ľahko posúva a v podkoţnom väzive je naptrné mnoţstvo tukových
buniek.
Okraj ušnice, helix, je zaoblený a zreteľne prehnutý. Začína sa svojím crus helicis v concha auriculae,
v hlbokej priehlbine pri vstupe do vonkajšieho zvukovodu, a delí ju na 2 etáţe: hornú, uţšiu,
prekrytú sčasti helixom (cymba conchae) a dolnú priestrannejšiu (cavum conchae). Zadný okraj
helixu je na hranici hornej a strednej tretiny zhrubnutý do individuálne rôzne vyvinutého, niekedy
zreteľne zaostreného hrbolčeka (tuberculum auriculae Darwini – označenie Darwinov hrbolček je
nespr.; Dobson uvádza, ţe Darwina naň upozornil sochár a prof. plastickej anatómie Woolner). Je to
zvyšok pôvodného hrotu ušnice a majú ho utvore-ný ešte opice. Smerom k lalôčiku sa helix náhle
vytráca.
Ţliabok (scapha) oddeľuje od helixu súbeţný val (anthelix), kt. sa dopredu rozbieha v 2 ramienkach
(crura anthelicis); medzi nimi je plytká fossa triangularis. Anthelix obkolesuje hlbokú concha
auriculae a nad lalôčikom sa dvíha do hrbolčeka antitragus, kt. je zárezom (incisura intertragica)
oddelený od väčšieho tragu. Tragus prekrýva spredu vstup do meatus acusticus externus. Pri
dolnom obvode je k ušnici pripojený koţný lalôčik (lobulus auriculae), kt. je individuálne rôzne
vyvinutý a variabilne pripojený k okoliu. Zrast jeho predného okraja s koţou sa nesprávne pokladá
za degeneratívny znak.
Na dorzomediálnej ploche zodpovedájú ventromediálným priehlbinám vyvýšeniny a naopak
vyvýšeným valom brázdy. Z vyvýšením sú to eminentia scaphae, eminentia conchae a emi-nentia
fossae triangularis; vyvýšenému anthelixu zodpovedá fossa anthelicis.
Ušnicu k periostu pripája proc. mastoideus, ku koreňu pons zygomaticus a k fascia temporalis
súvislý väzivový aparát, miestami zhrubnutý do lig. auriculare Valsalvae anterior, superior et
posterior.
Svaly ušnice sú u človeka rudimentárne, bez praktického významu. Gen. prislúchajú mimickému
svalstvu a inervuje ich n. facialis. K vlastným svalom u. patrí m. helicis major et minor, m. tragicus et
antitragicus, m. transversus auriculae a m. obliquus auriculae. K druhej skupine patria svaly, kt. sa
upínajú na u. a rozbiehajú do okolia; patrí sem m. auricularis temporalis, superior et nuchalis
(→svaly).
Ventrolaterálnu plochu ušnice vyţivujú 3 rr. praeauriculares a. temporalis superficialis. Na dorzomediálnu
plochu prichádzajú 2 – 3 rr. auriculares a. retroauricularis. z kt. kaudálna vetva preráţa vo
fissura antitragohelicina na vonkajšiu plochu. Ţily sprevádzajú artérie a odvádzajú krv do v. jugularis
superficialis dorsalis. Medzi artériami a vénami sú relat. hrubé anastomózy, bez interpolácie
kapilárnych sietí. Rany sa na u. preto ľahko hoja.
Lymfatické cievy tvoria hustú spleť a odvádzajú miechu do lnn. praeauriculares (z ventrolaterálnej
plochy), do lnn. parotidici (najmä z ušného lalôčika) a do lnn. retroauriculares (z dorzolaterálnej
plochy).