You also want an ePaper? Increase the reach of your titles
YUMPU automatically turns print PDFs into web optimized ePapers that Google loves.
1966). Imunitný systém má zabezpečovací mechanizmus, kt. zabraňuje, aby lymfocyty T napádali vlastné<br />
tkanivá. Prv ako sa lymfocyt aktivuje, musí zí<strong>sk</strong>ať minimálne dva signály: 1. o rozpoznaní antigénu na bunkách<br />
prezentujúcich antigén (APC), napr. na makrofágoch; 2. o interakcii medzi kostimulačnými molekulami, napr.<br />
CD28 na strane lymfocytu T a CD80 (B7) na strane makrofágu (vľavo). Ak lymfocyt T rozpoznáva (auto)antigén<br />
na bunke prezentujúce antigén, kt. nemá kostimulačné molekuly (napr. CD80), nemôţe sa aktivovať, stáva sa<br />
neaktívnou <strong>–</strong> anergickou (vpravo)<br />
autoimunitné choroby <strong>–</strong> syn. autoagresívne choroby, choroby charakterizované: 1. prítomnosťou<br />
cirkulujúcich protilátok al. autoagresívnych buniek reagujúcich s normálnymi zloţkami tela, kt. majú<br />
dg. hodnotu; 2. prítomnosťou definovaného autoantigénu; 3. infiltráciou cieľového tkaniva<br />
lymfocytmi; 4. zvýšenou hodnotou imunoglobulínov v sére, 5. zvýšeným vý<strong>sk</strong>ytom u ţien, 6.<br />
exacerbáciami a remisiami, 7. moţnosťou prenosu choroby lymfocytmi al. sérom na experimentálne<br />
zvieratá (Witeb<strong>sk</strong>ého kritériá); →autoimunita.<br />
A. ch. postihujú 5 <strong>–</strong> 7 % populácie. Sú častejšie v starobe a u ţien ako u muţov (napr. Hashimotova<br />
tyreoiditída je u ţien aţ 50-krát, lupus erythematosus systemicus 9-krát, Gravesova choroba 8-krát<br />
častejšia ako u muţov). Vysvetľuje sa to inhibičným vplyvom estrogénov na supresorové<br />
mechanizmy; gestagény supresorové mechanizmy podporujú. Moţným účinkom testosterónu na<br />
nervový a imunitný systém, sa vysvetľuje 2,5-násobne častejší vý<strong>sk</strong>yt a. ch. u ľavorukých ako<br />
pravorukých. O význame genet. faktorov svedčí familiárny vý<strong>sk</strong>yt a asociácia k antigénom HLAkomplexu.<br />
U monozygótných dvojčiat býva napr. konkordantnosť pre lupus erythematosus<br />
systemicus 57 %, pre juvenilný diabetes mellitus 50 %. Teoreticky by sa však očakávala 100 %<br />
(zhoda vo všetkých génoch). Gény pre vnímavosť k a. ch. nie sú teda penetrantné a na fenotypové<br />
(klin.) prejavenie sa choroby sú potrebné faktory prostredia. Aj rodinné štúdie odhalili polygénový<br />
charakter dedičnosti a. ch.<br />
Častejšie ako priame klin. príznaky sa v príbuzenstve postihnutej rodiny pozorujú imunol.<br />
abnormality, t. j. prítomnosť autoprotilátok, príp. hypergamaglobulinémia. Autoprotilátky môţu byť<br />
rovnaké al. rozdielne, predispozícia orgánu sa však často zhoduje (napr. príbuzných pacientov s<br />
pernicióznou anémiou býva častejší vý<strong>sk</strong>yt autoprotilátok proti parietálnym bunkám ţalúdka).<br />
Väčšina a. ch. je asociovaná s antigénmi triedy II HLA-komplexu. Pripisuje sa im aţ 50 % účasť na<br />
ich patogenéze. Táto <strong>sk</strong>utočnosť neprekvapuje, pretoţe kľúčovú úlohu v patogenéze a. ch. má<br />
aktivácia lymfocytov T, kt. sú regulované práve HLA-antigénmi. Príkladom je juvenilný diabetes<br />
mellitus, kt. je asociovaný s antigénmi HLA-DR3 a najmä HLA-DR4. S diabetom asociujú len<br />
haplotypy, kt. nesú alelu DQB*0302, kt. determinuje antigén HLA-DQ8, nie však haplotypy s alelou<br />
DBQ1*0301, kt. kóduje antigén HLA-DQ7. Antigén HLA-DQ7 a -DQ8 sa líšia len v 4<br />
aminokyselinách reťazca b v polohe 57: prvý z nich (Asp) má v tejto polohe kys. asparágovu, kým<br />
druhý (non-Asp) serín, valín al. alanín. Aţ 96 % diabetikov je homozygotných pre non-Asp, kým<br />
zdraví jedinci len v 19,5 %. Na genetickej determinácii diabetu typu I (IDDM) sa však okrem HLA<br />
génov (IDDM1) zúčastňujú aj gény na 11. chromozóme (IDDM4), na dlhom ramene 6.<br />
chromozómnu (IDDM5) a na 8. chromozóme.<br />
Dôleţitú úlohu v patogenéze a. ch. majú gény zodpovedné za reguláciu vzniku repertoáru antigénov<br />
lymfocytov T a B. Ide o gény, kt. regulujú proces →apoptózy.<br />
Mechanizmy a. ch. sprostredkúvajú lymfocyty T H a protilátky. Autoprotilátky môţu pôsobiť rôznym<br />
spôsobom: 1. autoprotilátky namierené proti membránovým antigénom interagujú s komplementom<br />
al. K-bunkami a vyvolávajú lýzu terčových buniek (napr. autoimunitná hemolytická anémia,<br />
neutropénia, trombocytopénia a i.); 2. autoprotilátky namierené proti receptorom buniek môţu<br />
stimulovať al. inhibovať ich funkciu (napr. Addisonova choroba, Gravesova choroba, Hashimotova<br />
tyreoiditída, myasthenia gravis); 3. autoprotilátky utvárajú s autoantigénmi imunokomplexy, kt. v<br />
závislosti od svojej veľkosti cirkulujú voľne v obehu al. sa ukladajú do tkanív, najmä ak sú
Change language