a|rytmia – [g - datasolution.sk

laţenosti, druhá odsúdená v večnému zatrateniu. Toto učenie však odporuje téze, ţe človek je
pánom vlastného osudu. Cirkev čoskoro Augustinovu náuku zmiernila a zaujala stredné stanovisko
medzi čistým pelagianizmom a prísnou predestináciou: Boh nepovolal ani nezavrhol ľudí vopred, ale
len prostredníctvom svojej vševedúcnosti vopred pozná ich konečné rozhodnutia. Pretoţe A. vo
svojej predestinačnej náuke (boţskom predurčení) uznáva len vôľu Boţiu, nevedel vysvetliť vznik
zla vo svete. Dôsledné by bolo zlo vôbec poprieť. A tak na mnohých miestach vykladá zlo len ako
neprítomnosť dobra, ako je tma len neprítomnosťou svetla. Na druhej strane bolo pre človeka, kt. sa
ku kresťanskému náboţenstvu prebojoval aţ po ťaţkých vnútorných krízach a do toho času viedol
nesporiadaný ţivot, ako aj dlhoročného stúpenca manicheizmu, učenia, kt. stavalo proti sebe dve
prapôvodné ríše dobra a zla, bolo ťaţké zlo úplne poprieť al. ho ponímať len negatívne ako
neprítomnosť dobra. Augustínov postoj k tejto otázke preto kolísal.
Dejiny a obec Boţia – dejiny ľudstva prebiehajú podľa A. podľa Boţej vôle a podľa plánu spásy.
Rozhodujúcou udalosťou podľa neho je to, ţe sa Boh stal v osobe Syna človekom, čím sa začína
oddeľovanie vyvolených od zatratených a Posledný súd, kt. sa tento proces uzavrie. Všetci
omilostení utvoria ,,Boţiu obec―, proti kt. je postavená pozemská obec ako usporiadanie nevyhnutné
pre padlých, kt. je určené na zánik. Ani ,,matka Cirkev`` nie je ešte obcou Boţou. Aj v nej sú ešte
spravodliví a nespravodiliví. Predsa však je jej nedokonalým obrazom a pripravuje ju. Je pôdou, na
kt. Boţia ríša raz vyrastie. Cirkev v tomto obraze dejín získava ono jedinečné postavenie, kt. si od
tohto času vyhradila: je spoločenstvom Krista, zhromaţďuje podľa Boţej vôle tých, čo sú povolaní k
spáse, a mimo nej nejestvuje nijaká spása. Preto moţno A. označiť za opravdivého Otca cirvke, ba
za najväčšieho zo všetkých.
Augustínus, Kristián – (1598 Keţmarok – 1650 Veľká Lomnica), prírodovedec, lekár. Študoval na
univerzitách vo Frankfurte nad Odrou, Jene, Lipsku, Wittenbergu, Bazileji. Praktický (1620) a
mestský lekár v Keţmarku (1621), neskôr osobný lekár cisára Ferdinanda II. vo Viedni, od 1637 ţil
na svojom majetku vo Veľkej Lomnici. Z poverenia Ferdinanda II. zaloţil viedenskú botanickú
záhradu, kt. spravoval. Znalec liečivých účinkov ţivicových olejov z karpatských drevín. Okolo r.
1640 vynašiel spôsob výroby tzv. balsamum carpaticum, resp. hungaricum z kosodreviny,
vyhľadávané liečivo doma i v zahraničí (neskôr predmet obchodu slov. olejkárov), napísal o ňom
pojednanie De balsamo hungarico (zostal v rukopise, kt. sa neskôr stratil). Venoval sa i mineralógii,
vlastnil rozsiahlu zbierku minerálov z územia Uhorska, najmä z Tatier, kt. mala byť základom
uhorského prírodopisného múzea i podkladom diela o uhorských mineráloch (De gemmis
Hungariae). Dostala sa však do Poľska a dielo zostalo v rukopise. Napísal aj prácu o studniach (Von
Art, Natur, und Eigenschaften der Brunnen, Košice 1626). R. 1631 získal uhorské šľachtictvo
(predikát ab Hortis), dvorný radca..
AUI – skr. z angl. alcohol use inventory: 22 podstupníc, kt. umoţňujú operacionálnu definíciu rôznych
prejavov problémov alkoholizmu (multidimenzionálny prístup
Aujeszkyho choroba →choroby.
aukubín – syn. aukubozid; rinantín; 1,4a,5,7a-tetrahydro-5-hydroxy-7-(hydroxymetl)cyklopenta[c]pyran-1-yl--D-glukopyranozid,
C 15 H 22 O 9 , M r 346,33; látka izolovaná z listov, koreňov a
semien rastliny Aucuba japonica Thumb., Cornaceae, ako aj 75 rôznych iných rastlín.
Aukubín
aula, ae, f. – [g. aulé dvor] aula, sieň, sála.