a|rytmia – [g - datasolution.sk

Pre A. sa neotrasiteľným východiskom myslenia stáva jeho sebaistota. Čím viac sa vraj pokúšame
preskúmať hĺbiny nášho vnútra a čím viac pritom pociťujeme jeho bezodnosť, tým naliehavejšie
potrebujeme pevný orientačný bod. A. ho nachádza (ako pred ním Indovia a 1200 r. po ňom
Descartes) priamo vo vlastnom vnútri, totiţ v tom, čo je nepevné, v neistote, v pochybovaní. Keďţe
moţem pochybovať o všetkom, predsa však nie o tom, ţe pochybujem, t. j. myslím, ţe som
mysliaca bytosť (cogito ergo sum).
Náuka o Trojici – podľa A. ,,boţská substancia― existuje v 3 osobách: Otcovi, Synovi, svätom
Duchovi – a v kaţdej existuje celá. Z náuky o podstate Boha ako trojjedinnosti odstraňuje posledné
zvyšok podriadenosti Syna Otcovi, kt. pochádza od Origena a ariánov. Na objasne-nie tejto
rozumom ťaţko pochopiteľnej dogmy pouţíva A. analógiu s ľudskou dušou: Tým, ţe duša utvára z
bytia, ţivota a poznania (vedenia) jednotnú bytosť, je symbolom tajomnej boţskej Trojice; a to je
viac ako jednoduché porovnanie, lebo človek bol stvorený podľa Boţieho obrazu.
A. vyslovuje aj pozoruhodnú myšlienku: ,,Prečo chceš blúdiť vonku Vráť sa do seba samého, lebo
vnútri sídli pravda!" Táto veta by mohla vzbudiť domnienku, ţe vo všetkom videl, podobne ako
Indovia, len výtvor mysliaceho ducha. Augustínovo myslenie však postupuje inou cestou. Hľadá
,,príčinu pohybu, kt. nemoţno stotoţniť s našimi ľudskými silami, nadradenú, zaväzujúcu inštanciu
vlastnej výsostnosti, hlas, kt. nie je ozvenou nášho: pravdu ...― (Berhart, 1947). A. sám hovorí:
Chcem nad svoju schopnosť, ktorá sa menuje pamäť, nad ňu, aby som dosiahol k tebe, sladké
svetlo!― Nachádza svetlo a pravdu v Bohu – v Bohu, ktorého síce nemôţeme poznať a uchopiť, pred
ktorým naše myslenie a všetky jeho kategórie zlyhávajú, lebo on je veľký, bez kvantity, prítomný bez
priestoru, voľný bez času – ale zjavil sa nám vo svojom Boţom slove.
To vedie A. k odmietaniu kaţdej filozofie, kt. by svet chcela vyhlásiť za výtvor ľudského ducha,
kaţdého pokusu nájsť pravdu len ponorením do ľudského vnútra: Poznanie neplodí to, čo moţno
poznať, ale existuje skutočnosť, kt. trvá zo seba, nezávisle od nášho myslenia, poriadku a
skutočnosť Boha.
Stvorenie a časovosť – A. zdieľa kresťanský názor, podľa kt. Boh stvoril svet z ničoho podľa svojej
vôle. Tým vzniká priepasť medzi ničotnosťou stvoreného a boţským bytím, kt. je najostrejšie
vyjadrená vo vzťahu večnosti Boha a časovej obmedzenosti všetkého stvoreného. A. analyzuje
vedomie a preţívanie času, kt. nemá okrem indickej filozofie obdobu. Zisťuje, ţe čas nemoţno
oddeliť od nášho vedomia. Na čase skutočná je len prítomnosť, bezprostredné teraz. Minulosť
existuje len v našej spomienke, budúcnosť len v našom očakávaní; ani jedno nie je vlastne
skutočné. Pre obmedzenosť nášho vedomia sme schopní pochopiť len to, čo jestvuje, len v javovej
forme následnosti. Čo sa nám však vynára v nepretrţitom slede zo skrytosti a míňa nás, to všetko je
pred okom Boha rovnako prítomné. Je pozoruhodné, ako sa tieto myšlienky blízke teórii relativity.
Podľa A. čas môţe byť len tam, kde existuje svet, a teda zmena. ,,Boh nemohol svet stvoriť aţ po
uplynutí určitého času, čas i svet museli vzniknúť nevyhnutne spoločne. Svet bezpochyby nebol
stvorený v čase, ale s časom, keď pri jeho stvorení vznikol premenlivý pohyb.``
Sloboda vôle a predestinácia (boţskom predurčení) – vo svojom diele O slodode vôle rieši jeden z
najobťaţnejších problémov filozofie a kaţdého náboţenstva. Vystúpil v ňom proti učeniu britského
mnícha Pelagia, kt. zastával názor, ţe človek sa rodí slobodný a bez hriechu; môţe dosiahnuť
blaţenosť vlastnými silami, ak sa bude pridrţiavať vzoru a učenia Krista. Podľa A. sa Adam ako prvý
človek narodil slobodný a bez hriechu, mal moţnosť riadiť sa Boţou vôľou a dosiahnuť
nesmrteľnosť. Pretoţe však Adam, zvedený satanom, prepadol hriechu, sú všetci ľudia zaťaţení
týmto jeho hriechom, ako dedičným. Nie sú preto uţ slobodní, musia podľa svojej prirodzenosti
hrešiť a prepadnúť smrti – ktorá je podľa Pavla odmenou hriechu. Boh však vo svojom
milosrdenstve vykupuje ľudí svojou milosťou. Avšak nie všetkých ľudí. Niekt. vyvolí, iných zavrhne, a
to len ,,podľa múdreho a skrytého zaľúbenia svojej vôle―. Časť ľudí je teda vopred povolaná k