Fiatal Szlavisták Budapesti Nemzetközi Konferenciája I.

Zuzana Šmatláková
Filozofická fakulta Univerzity Komenského v Bratislave, Slovenská republika
e-mail: zuzana.smatlakova@gmail.com
Tavo
Pokus o definovanie a zaradenie postavy z románu Nevesta hôľ
160
ABSTRACT: The work is dealing with more closer definition of the character named Tavo from the František Švantner’s novel Nevesta hôľ. There is the
hypothesis that Tavo, the mysterious coalman living in the mountains, can be identifiable with mythological werwolf also living in the mountains, at the place
called Kotlisko. This work has two main levels – firstly, there is presentation of Milan Šútovec’s work František Švantner: Nevesta hôľ in which Šútovec
declares that werfolf is synthesised of three different characters – wolf, soldier and werwolf. Secondly, in my work I try to put Tavo into Šútovec’s conception, I
try to identify Tavo with every character of the synthesis and apart from this identification I bring the evidence from the text of the novel which demonstrate
possibility of Tavo’s werwolf identity.
Úvodom
Cieľom tejto práce je pokus o bližšie definovanie literárnej postavy Tava z románu Františka Švantnera Nevesta hôľ.
Základným východiskom nám bude štúdia Milana Šútovca František Švantner: Nevesta hôľ z knihy Romány a mýty. Budeme
sa pridŕžať jeho predpokladu, že „v ,postaveʻ vlkolaka ide o postavu, ktorá je v skutočnosti syntetizovaná z troch
ekvivalentných rovín (vojak, vlk, vlkolak)“ (Šútovec 1982: 152) a do tejto štruktúry sa pokúsime začleniť aj uhliara Tava ako
jeden z možných ekvivalentov tohto radu, a to priam ten najuchopiteľnejší, pričom dôkazy budeme hľadať priamo v texte
románu. Nahliadneme aj na iné štúdie, ktoré naznačili problematiku vlkolaka v románe a aj v nich sa pokúsime nájsť piliere pre
naše tvrdenie.
Vlkolak
V tejto časti si sformulujeme základné východiská našej práce, na čo nám poslúži štúdia Jána Števčeka, a následne si
priblížime štúdiu Milana Šútovca, v ktorej sa veľmi originálnym spôsobom interpretuje postava tajomného zvieraťa z
Kotliska, a to tak, že na román Nevesta hôľ sa aplikuje schéma, ktorú Šútovec vytvoril na základe ponoru do mytológie a
rozprávok. My sa túto schému, hoci celú štúdiu považujeme za veľmi prepracovanú a podporenú vnútornou logikou,
predsa len pokúsime narušiť, a to tak, že ju doplníme o postavu Tava, pretože tvrdíme, že Tavo má isté črty, ktoré by ho
mohli pripodobniť vlkolakovi nielen v Šútovcovej koncepcii. Poďme sa pozrieť na samotné štúdie, z ktorých
vychádzame.
Z listu Františka Švantnera Ivanovi Kusému sa dozvedáme, že názov diela, ktoré dnes poznáme ako Nevesta hôľ, sa
menil: „Pôvodne malo sa nazývať jednoducho Vlkolak, nakoľko som vychádzal z rozprávky, potom Tavo, istú dobu aj
Biela lasica, ďalej Zakliata mladosť a nakoniec Nevesta hôľ.“ (Števček 1981: 132). Ján Števček sa vo svojej štúdii
Osobný aspekt Švantnerovho diela vyjadruje ku každému z možných názvov, pričom sa snaží zachytiť ich obsažnosť, a o
názve Vlkolak, ktorý je pre nás v tejto chvíli najpodstatnejší, tvrdí, že „názov Vlkolak, ktorý možno jediný implikuje v
Neveste hôľ súvislý príbeh, by hypoteticky zodpovedal výseku, jednej novele, napr. z knihy Malka. Bol by to príbeh o
tom, ako proti človeku stojí tajomné zviera, meniace sa podľa potreby.“ (Števček 1981: 132). Tu vidíme, že vlkolak sa
dostáva do pozície konkurenta, lepšie povedané, do opozície voči hlavnej postave a zároveň rozprávačovi príbehu –
horárovi Liborovi. Števček vzťahuje motív kontrastu na celé dielo Františka Švantnera, na jeho filozofiu kontrastu života
a smrti, ktorá sa v tomto románe realizovala ako napätie medzi človekom a prírodou (Števček 1981: 133). Ak nám teda
pól človek zastupuje horár Libor so svojou snahou dosiahnuť niečo, na opačnej strane, na opačnom póle, máme prírodu,
ktorú v zložitosti, nevyspytateľnosti a neobsiahnuteľnosti zastupuje tajomné zviera – vlkolak z Kotliska. Presne tak sa na
vlkolaka pozerá Milan Šútovec v štúdii František Švantner: Nevesta hôľ, z troch možných Liborových konkurentov
(Tavo, Weinhold, vlkolak) preňho vyvstáva len jeden reálny, jediným protivníkom podľa neho môže byť len vlkolak,
ktorý je, narozdiel od ostatných dvoch protivníkov, trvalý, nemá anekdotické črty a má nadpozemské schopnosti – vie sa
rozložiť v priestore (Šútovec 1982: 232), je teda nadľudský.
Ibaže, problematika vlkolaka v románe sa nekončí jeho ukotvením v opozícii voči hlavnému hrdinovi, práve naopak –
práve tu sa približovanie tejto tajomnej „postavy“ ešte len začína. Vlkolak je totiž obluda, príšera z Kotliska, ktorá nemá
presné kontúry, pretože sa stále mení a jej vzhľad, ako vraví Šútovec, vzbudzuje skôr odpor ako ľútosť. Ukazuje sa to v
scéne, kedy sa Libor stretáva s vlkolakom:
„Hrubé vlasy mal dažďom ošpľachnuté a polepené po vydutom čele. Cez sivkastú kožu vychudnutých líc presvitali mu
tmavé sánky ako mŕtvole na tretí deň. (...) A on zošpúlil ústa, natiahol dlžizný tenučký krk, vystrčil hnusné tykadlá z
čiernej bradavice, ktorú mal na konci nosa, položil ich na moje oči a zasipel: ...“(Švantner 1973: 61)
Bizarnosť spracovania motívu vlkolaka s ohľadom na jeho vzhľad a odchýlenie sa od archetypu k vlastnej autorovej
vízii Šútovec opisuje takto: „Podoba, ktorá z tejto deskripcie vysvitá, má celkom halucinačné, montážne koordináty a
napriek istej detailnosti a komplexnosti asociuje skôr s maliarskymi kreáciami Hieronyma Boscha alebo s delirantnohalucinačnými
montážnymi predstavami, ako ich cituje psychiatrická literatúra, než s nejakou konkrétnou zoomorfnou či