Fiatal Szlavisták Budapesti Nemzetközi Konferenciája I.
Fiatal Szlavisták Budapesti Nemzetközi Konferenciája I.
Fiatal Szlavisták Budapesti Nemzetközi Konferenciája I.
Create successful ePaper yourself
Turn your PDF publications into a flip-book with our unique Google optimized e-Paper software.
162<br />
protivníkom Libora je vlkolak, nepriamo vylučuje možnosť, že by Tavo mohol byť súčasťou syntézy, v závere ktorej stojí<br />
vlkolak. My sa však budeme snažiť toto tvrdenie vyvrátiť a dokázať, že Tavo do tohto radu patriť môže, a to priamo citáciami a<br />
interpretáciami textu. Naším cieľom bude teda dosadenie Tava do syntetického radu, pričom ten by vyzeral takto: Tavo – vojak<br />
– vlk – vlkolak. Poradie je zámerné, prechádza od najkontaktnejšieho článku (čo sa týka kontaktu s Liborom a so svetom<br />
reality, resp. civilizácie) k článku najbizarnejšiemu a najznepriatelenejšiemu, pretože, ak Tavo zastupuje Liborovho dočasného<br />
soka v láske, vlkolak je už nielen sokom v láske, ale aj Liborovým nepriateľom ako možno stelesnenie prírody, ktorá tu stojí<br />
proti človeku vo svojej najzdivočelejšej a najneovládnuteľnejšej podobe, zároveň predstavujúca najintenzívnejší kontakt s<br />
nereálnym, mýtickým pozadím.<br />
Vychádzame teda z celkovej polarity románu, z nepriateľstva medzi dvoma stranami. Na jednej strane je Libor, na tej<br />
druhej tajomné zviera, ktoré mu znemožňuje nadviazať vzťah so Zunou, pretože Zuna je vraj zvieraťu zasnúbená. Libor sa<br />
stretáva s chýrmi o tajomnej beštii onedlho po svojom návrate do Prietržín. Poďme si túto beštiu predstaviť priamo z textu<br />
románu. Citujeme z pasáže, kedy sa Libor zhovára s bačom a dozvedá sa o temných mocnostiach usídlených v Kotlisku:<br />
Vo vrchoch platia iné zákony ako na doline. A to je stará pravda, že tu našli v hlbokých roklinách ešte bezpečné skrýše<br />
všetci nečistí duchovia, ktorých boh pre hriech preklial a zvrhol zo slávy nebeskej do zemských temníc. [...] Ale tento je<br />
najznámejší. V Prietržinách sa o ňom mnoho narozpráva, najmä keď v zime zapadnú cesty snehom a večerami zavrčia<br />
kolovraty v priestranných izbách. Azda je sluhom pekiel. Má vlčie oči. Kým bol chlapcom, nerobil škodu a nikto sa ho neľakal.<br />
Hrával sa s ostatnými deťmi, ibaže niekedy z pestva zavyl. Ale ako dorástol a začal mládenčiť, dievky od neho bočili, lebo keď s<br />
nimi spával po šopoch, z očí mu vraj šľahal plameň, a ani jedna sa preto nechcela vydať za neho. [...] Vtedy prepil všetko, čo<br />
mu rodičia nahonobili, ušiel do hôr, zdivel a spriahol sa s vlčicou. [...] Hádzal sa na statok trhal a jedol surové mäso, ale keď<br />
mal potom deti, usadil sa na dne Kotliska.. (Švantner 1973: 55-56)<br />
Tento citát bude pre nás v celej svojej šírke ešte dôležitý, ale to až v ďalšej časti. Na začiatku je pre nás podstatné zachytiť<br />
atribúty tajomného vlkolaka a takisto si všimnúť jeho údajnú genézu. Ak sa budeme držať citovaného, môžeme sa chytiť bodu,<br />
ktorý hovorí, že Kým bol chlapcom, nerobil škodu a nikto sa ho neľakal. Hrával sa s ostatnými deťmi, ibaže niekedy z pestva<br />
zavyl. (Švantner 1973: 55) – z toho vyplýva, že v jeho prapodstate sa skrývalo zviera, ktoré naplno prepuklo až v čase<br />
mládenectva, kedy sa od neho odvracali dievky.<br />
Pri stretnutí s bačom sa ďalej dozvedáme, že predchádzajúcej noci tajomná beštia odlúdila zo salaša ovcu a nechala len<br />
kožu:<br />
Baču som zastihol pri robote. Zasáľal ovčiu kožu. [...]<br />
[Libor:] - Budeže večer pečienky!<br />
[bača:]- Bude, kde bude!<br />
[Libor:] - Zdochla?<br />
[bača:]- Musela...<br />
[Libor:] - Nuž?<br />
[...]<br />
[bača:] - Toto už šiesta.<br />
[...]<br />
[Libor:] - Zbojníci? – pýtal som sa.<br />
Narovnal sa, ukázal dlhou rukou na Kotlisko. – Tamten, - vravel a v kolibe pokračoval: [...]. (Švantner 1973: 52-53)<br />
Tu je opäť dôležitý fakt, ktorý sa nám ešte zíde, a to, že beštia z Kotliska chodí k bačovi na ovce – to isté sa dozvedáme aj z<br />
citovaných „povedačiek“ o vlkolakovi z Kotliska.<br />
Tieto fakty – o pôvode vlkolaka ako chlapca, ktorý sa zvlčil v horách a samotný lov oviec –si teraz skonfrontujeme s<br />
úryvkami textu, ktoré popisujú Tava. Na tomto mieste teda začína naše porovnávanie Tava s vlkolakom ako členom radu.<br />
Ukážeme si, aký je Tavov pôvod a aj jeho súvislosť s ovcami. Nasledujúci citát je z rozhovoru medzi Weinholdom a Liborom,<br />
kedy po Tavovom odchode osamejú v krčme a Weinhold sa snaží Libora varovať:<br />
– Mal už do činenia aj s úradmi. Tamhore medzi vrchmi zdivel natoľko, že sa aj medzi ľuďmi často pozabudne. (s. 31) Ak<br />
Tavo medzi vrchmi zdivel natoľko, že sa pozabudne medzi ľuďmi, (podčiarkujeme zdivel natoľko) znamená to, že potenciál<br />
pre zdivenie v ňom bol od počiatku, ešte predtým, ako do hôr odišiel – presne ako mládenec z dedinských „povedačiek“. Tu by<br />
naše tvrdenie, že Tavo je vlkolak, aj keď nie celkom očividne, mohlo nabrať obrys vierohodnosti, hoci zatiaľ len matný.<br />
Poďme sa ale pozrieť na pasáž, ktorá nám zobrazuje až halucinačne pôsobiacu hostinu u Tava, na ktorej sa stretá Tavo s<br />
Liborom. Tavo totiž, po rozdúchaní ohňa, privlečie odniekiaľ barana, už stiahnutého z kože a medzi postavami prebehne<br />
dialóg:<br />
[Libor:] – Vari máš vlastný salaš?- spýtal som sa ho.<br />
[Tavo:] – Môj otec voľakedy mal, ale si ho prechleptal – hu, hu, hu – ja chytám len tie, čo mu vlci rozohnali z kŕdľa.“<br />
(Švantner 1973: 69-70)<br />
Tavo sa ukazuje ako komediant, nič nevysvetľuje, avšak, pripomeňme si, že aj v predchádzajúcom časovom slede udalostí<br />
zo salaša zmizla ďalšia ovca (porov. Švantner 1973: 52-53), pričom z nej ostala len koža. Tavov baran prinesený na hostinu už<br />
nemá kožu. Tu by sme mohli hovoriť o dôkaze, že medzi Tavom a vlkolakom, ktorý chodí k bačovi na ovce, je nielen<br />
súvzťažnosť, ale na tomto mieste by sa dalo hovoriť až o totožnosti. Libor sám, ako rozprávač, sa neskôr na margo hostiny u<br />
Tava vyjadrí slovami: „..., potom sme zjedli na Pálenici barana z prietržinského salaša, ...“ (Švantner 1973: 81) Ovca bola teda<br />
z prietržinského salaša, aj keď nie je Tavov čin nijako explicitne vypovedaný. Ak sa však pozrieme na konštituovanie postáv<br />
vlka, vlkolaka a vojaka do jedného syntetického celku, nikdy tu takisto nešlo o explicitné vyjadrenie rozprávačského subjektu k<br />
súvsťažnosti medzi rovinami a predsa sa nám Šútovcova koncepcia vidí možná.