Fiatal Szlavisták Budapesti Nemzetközi Konferenciája I.

162
protivníkom Libora je vlkolak, nepriamo vylučuje možnosť, že by Tavo mohol byť súčasťou syntézy, v závere ktorej stojí
vlkolak. My sa však budeme snažiť toto tvrdenie vyvrátiť a dokázať, že Tavo do tohto radu patriť môže, a to priamo citáciami a
interpretáciami textu. Naším cieľom bude teda dosadenie Tava do syntetického radu, pričom ten by vyzeral takto: Tavo – vojak
– vlk – vlkolak. Poradie je zámerné, prechádza od najkontaktnejšieho článku (čo sa týka kontaktu s Liborom a so svetom
reality, resp. civilizácie) k článku najbizarnejšiemu a najznepriatelenejšiemu, pretože, ak Tavo zastupuje Liborovho dočasného
soka v láske, vlkolak je už nielen sokom v láske, ale aj Liborovým nepriateľom ako možno stelesnenie prírody, ktorá tu stojí
proti človeku vo svojej najzdivočelejšej a najneovládnuteľnejšej podobe, zároveň predstavujúca najintenzívnejší kontakt s
nereálnym, mýtickým pozadím.
Vychádzame teda z celkovej polarity románu, z nepriateľstva medzi dvoma stranami. Na jednej strane je Libor, na tej
druhej tajomné zviera, ktoré mu znemožňuje nadviazať vzťah so Zunou, pretože Zuna je vraj zvieraťu zasnúbená. Libor sa
stretáva s chýrmi o tajomnej beštii onedlho po svojom návrate do Prietržín. Poďme si túto beštiu predstaviť priamo z textu
románu. Citujeme z pasáže, kedy sa Libor zhovára s bačom a dozvedá sa o temných mocnostiach usídlených v Kotlisku:
Vo vrchoch platia iné zákony ako na doline. A to je stará pravda, že tu našli v hlbokých roklinách ešte bezpečné skrýše
všetci nečistí duchovia, ktorých boh pre hriech preklial a zvrhol zo slávy nebeskej do zemských temníc. [...] Ale tento je
najznámejší. V Prietržinách sa o ňom mnoho narozpráva, najmä keď v zime zapadnú cesty snehom a večerami zavrčia
kolovraty v priestranných izbách. Azda je sluhom pekiel. Má vlčie oči. Kým bol chlapcom, nerobil škodu a nikto sa ho neľakal.
Hrával sa s ostatnými deťmi, ibaže niekedy z pestva zavyl. Ale ako dorástol a začal mládenčiť, dievky od neho bočili, lebo keď s
nimi spával po šopoch, z očí mu vraj šľahal plameň, a ani jedna sa preto nechcela vydať za neho. [...] Vtedy prepil všetko, čo
mu rodičia nahonobili, ušiel do hôr, zdivel a spriahol sa s vlčicou. [...] Hádzal sa na statok trhal a jedol surové mäso, ale keď
mal potom deti, usadil sa na dne Kotliska.. (Švantner 1973: 55-56)
Tento citát bude pre nás v celej svojej šírke ešte dôležitý, ale to až v ďalšej časti. Na začiatku je pre nás podstatné zachytiť
atribúty tajomného vlkolaka a takisto si všimnúť jeho údajnú genézu. Ak sa budeme držať citovaného, môžeme sa chytiť bodu,
ktorý hovorí, že Kým bol chlapcom, nerobil škodu a nikto sa ho neľakal. Hrával sa s ostatnými deťmi, ibaže niekedy z pestva
zavyl. (Švantner 1973: 55) – z toho vyplýva, že v jeho prapodstate sa skrývalo zviera, ktoré naplno prepuklo až v čase
mládenectva, kedy sa od neho odvracali dievky.
Pri stretnutí s bačom sa ďalej dozvedáme, že predchádzajúcej noci tajomná beštia odlúdila zo salaša ovcu a nechala len
kožu:
Baču som zastihol pri robote. Zasáľal ovčiu kožu. [...]
[Libor:] - Budeže večer pečienky!
[bača:]- Bude, kde bude!
[Libor:] - Zdochla?
[bača:]- Musela...
[Libor:] - Nuž?
[...]
[bača:] - Toto už šiesta.
[...]
[Libor:] - Zbojníci? – pýtal som sa.
Narovnal sa, ukázal dlhou rukou na Kotlisko. – Tamten, - vravel a v kolibe pokračoval: [...]. (Švantner 1973: 52-53)
Tu je opäť dôležitý fakt, ktorý sa nám ešte zíde, a to, že beštia z Kotliska chodí k bačovi na ovce – to isté sa dozvedáme aj z
citovaných „povedačiek“ o vlkolakovi z Kotliska.
Tieto fakty – o pôvode vlkolaka ako chlapca, ktorý sa zvlčil v horách a samotný lov oviec –si teraz skonfrontujeme s
úryvkami textu, ktoré popisujú Tava. Na tomto mieste teda začína naše porovnávanie Tava s vlkolakom ako členom radu.
Ukážeme si, aký je Tavov pôvod a aj jeho súvislosť s ovcami. Nasledujúci citát je z rozhovoru medzi Weinholdom a Liborom,
kedy po Tavovom odchode osamejú v krčme a Weinhold sa snaží Libora varovať:
– Mal už do činenia aj s úradmi. Tamhore medzi vrchmi zdivel natoľko, že sa aj medzi ľuďmi často pozabudne. (s. 31) Ak
Tavo medzi vrchmi zdivel natoľko, že sa pozabudne medzi ľuďmi, (podčiarkujeme zdivel natoľko) znamená to, že potenciál
pre zdivenie v ňom bol od počiatku, ešte predtým, ako do hôr odišiel – presne ako mládenec z dedinských „povedačiek“. Tu by
naše tvrdenie, že Tavo je vlkolak, aj keď nie celkom očividne, mohlo nabrať obrys vierohodnosti, hoci zatiaľ len matný.
Poďme sa ale pozrieť na pasáž, ktorá nám zobrazuje až halucinačne pôsobiacu hostinu u Tava, na ktorej sa stretá Tavo s
Liborom. Tavo totiž, po rozdúchaní ohňa, privlečie odniekiaľ barana, už stiahnutého z kože a medzi postavami prebehne
dialóg:
[Libor:] – Vari máš vlastný salaš?- spýtal som sa ho.
[Tavo:] – Môj otec voľakedy mal, ale si ho prechleptal – hu, hu, hu – ja chytám len tie, čo mu vlci rozohnali z kŕdľa.“
(Švantner 1973: 69-70)
Tavo sa ukazuje ako komediant, nič nevysvetľuje, avšak, pripomeňme si, že aj v predchádzajúcom časovom slede udalostí
zo salaša zmizla ďalšia ovca (porov. Švantner 1973: 52-53), pričom z nej ostala len koža. Tavov baran prinesený na hostinu už
nemá kožu. Tu by sme mohli hovoriť o dôkaze, že medzi Tavom a vlkolakom, ktorý chodí k bačovi na ovce, je nielen
súvzťažnosť, ale na tomto mieste by sa dalo hovoriť až o totožnosti. Libor sám, ako rozprávač, sa neskôr na margo hostiny u
Tava vyjadrí slovami: „..., potom sme zjedli na Pálenici barana z prietržinského salaša, ...“ (Švantner 1973: 81) Ovca bola teda
z prietržinského salaša, aj keď nie je Tavov čin nijako explicitne vypovedaný. Ak sa však pozrieme na konštituovanie postáv
vlka, vlkolaka a vojaka do jedného syntetického celku, nikdy tu takisto nešlo o explicitné vyjadrenie rozprávačského subjektu k
súvsťažnosti medzi rovinami a predsa sa nám Šútovcova koncepcia vidí možná.