Fiatal Szlavisták Budapesti Nemzetközi Konferenciája I.

antropomorfnou personážou, známou trebárs z mytológie alebo z folklóru. Vnucuje hodnotiaci postoj, ktorý bude
obsahovať minimum ľútosti a maximum odporu.“ (Šútovec 1982: 154). Hoci vlkolak podľa tohto opisu naozaj nevyzerá
ako znetvorený, resp. zvlčený človek, predsa len nám naznačuje svoj heterogénny pôvod, svoju neurčitosť a na druhej
strane aj mnohotvárnosť. Už aj Šútovec predpokladá, že tento vlkolak je syntézou troch bytostí (Šútovec 1982: 152), a to
vlka – tajomné zviera späté nejakou tajomnou väzbou so Zunou, vojaka, ktorého presný pôvod je zastretý tajomstvom,
ale jeho spätosť so Zunou je takisto nevyvrátiteľná a samotného vlkolaka, ktorý je, jednak súčasťou tohto syntetického
radu, ale aj jeho výsledkom. Šútovcovo tvrdenie, že v postave vlkolaka dochádza k spomínanej syntéze troch bytostí, je
podložené podobou mýtu, v akej sa tento vyskytuje vo folklóre a v mytológii. Podnetom mu bola štúdia Miloša Tomčíka
O interpretácii lyrizovanej prózy, kde Tomčík usúvzťažňuje postavu Vlkolaka so stredoslovenskou rozprávkou Vlkolak
[porov. P. Dobšinský: Prostonárodné slovenské povesti. Zväzok I. Bratislava 1973. Vlkolak], pričom naznačuje, že
Švantner, okrem námetu z rozprávky v románe využíva aj estetické prostriedky ľudovej rozprávky (Tomčík 1980: 72-
73). Šútovec pristupuje k problematike detailnejšie a vysvetľuje, že v tejto rozprávke sa v zámku počas búrky zjavuje
vlkolak ako žobrák, resp. ako tulák (Šútovec 1982: 163-164) – a tieto fakty – čas búrky a postava tuláka budú pre nás
veľmi dôležité. Keďže sa Šútovec snaží dokázať trojjednotu Švantnerovho vlkolaka, nezostáva len pri príklade zo
slovenského folklóru, ale ide ďalej a zbiera poznatky, ktoré mu jeho tvrdenie podporia. Preto ďalej spomína mýtus z
Ovídiových Metamorfóz – o premene krutého kráľa – vojaka Lykaóna na vlkolaka – tento kráľ celý život bojoval a
vraždil, Zeus ho odsúdi na osud monštra, ktoré už bude nevyhnutne potrebovať krv na to, aby prežilo (Šútovec 1982:
166), [porov. Ovidius, Publius Naso: Metamorfózy. Bratislava 1979, s. 18. Preložil Ignác Šafár]. Tu jeho hypotéze o
spätosti vlkolaka s vojakmi a vojenčinou opäť nahráva mytologický fakt, a to priam pôvodný. Lenže Šútovec sa
nezastavil a pátral ďalej, objavuje ďalší mýtus – z pol. 1. stor. z Ríma – v Petroniovom Satiricone, v kapitole Hostina u
Trimalchiona, kde sa uvádza rozprávanie prepustenca Nikeronta o tom, ako sa jeden z vojakov jeho niekdajšieho pána
premenil na vlka a v tejto podobe napríklad drhol ovce. Tu je z nášho hľadiska podstatná tiež informácia, že na vlka sa
mení vojak (Šútovec 1982: 167), [porov. Petronius: Satiricon. Praha 1970, s. 48-49]. Ďalším mýtom, ktorý nahráva
Šútovcovmu tvrdeniu, je haličský sujet o pôvode vlkolakov, jeho podoba je asi takáto – matka uviazala svojim synom na
krk „šnôrky“, aby nemuseli narukovať – behali po lesoch ako vlci, mali sa vrátiť o pol roka, aby im tie šnúrky odviazala,
lenže medzitým zomrela a z nich zostali vlkolaci (Šútovec 1982: 167), [porov. Román, Jószef: Mýty starého sveta. BA
1966. Dodatok: Gašparíková, V. – Melicherčík, A.: Slovanská demonológia]. Súvsťažnost vlka (teraz už nie vlkolaka) s
vojakmi a vojenčinou potvrdzuje aj fakt, že jedným so symbolov Marsa, rímskeho boha vojny, bol vlk, prízvukuje
Šútovec (Šútovec 1982: 170). Či Švantner naozaj tak do detailov poznal tieto mýty a všímal si spojitosti medzi
vlkolakmi, vojakmi a búrkami, je polemické. Avšak, Jana Kuzmíková (2000: 73), ktorá sa vo svojej štúdii František
Švantner (V zákulisí naturizmu), v časti Nevesta hôľ minuciózne zaoberá problematikou (nielen) mytologických
symbolov v tomto románe, vychádza z knihy Slovanská mythologie od Jozefa Růžičku, ktorú, ako sama tvrdí „Švantner
vlastnil a nepochybne študoval“ (Kuzmíková 2000: 73). Toto tvrdenie nás môže uistiť v tom, že Švantner sa mytológiou
naozaj zaoberal, pričom je vysoko pravdepodobné, že mal prístup k väčšine spomenutých mýtov a na základe svojho
poznania, využijúc svoju vlastnú autorskú iniciatívu, mohol vytvoriť „trojpostavu“ vlkolaka, tak, ako ju definuje Šútovec.
Ten však nezostal len pri hľadaní nadväznosti na mytológie, opiera sa priamo o text románu a v ňom zdôrazňuje pasáže,
ktoré dokladujú jeho tvrdenie o jednote vojaka a vlka:
1) (Žandári:) ... už pred svitaním museli stúpať, aby prekutali dolinu za tulákom, ktorý sa vraj zdržuje v mojom revíre
a každú noc obťažuje slepého mlynára, vymáhajúc od neho peniaze. (Švantner 1973:179)
2) (Ľud:) O mlynárovi šírili sa totiž reči po vidieku, že za mladi zapísal sa z lakomstva vlastnou rukou sluhovi pekiel z
Kotliska a že (ten) teraz každú noc chodí vymáhať sľub. (...) ba podaktorí i videli neobvyklého veriteľa... keď sa mali s
ním stretnúť, premenil sa na vlka a trielil ozlomkrky do hory. (Švantner 1973: 180)
Milan Šútovec teda hovorí: „Na uvedených miestach sa uskutočnilo dekódovanie a formálne nekorektné nastolenie
ekvivalentných vzťahov, z ktorých teraz už jasne vidieť, že tulák (,túlavý vojakʻ!) je aj sujetovo totožný s postavou ,z
Kotliskaʻ (vlkolakom), a tá zas s ,vlkomʻ. Potvrdil sa teda náš východiskový predpoklad, že ide o jednu syntetickú
postavu. Zatiaľ sa dá povedať, že sa skladá z antropomorfného a zoomorfného prvku, že má črty delirantnohalucinačnej
kreácie a ako taká pochádza z ,dvoch paradigiemʻ a v tomto rámci z dvoch členov formálne alternatívneho,
heterogénneho a heteromorfného radu človek – zviera. Tzv. vlkolak je finálnym produktom.“ (Šútovec 1982: 160-161).
Toto vysvetlenie je dostatočné na to, aby sme z neho mohli vychádzať v ďalšej časti.
Je Tavo vlkolakom?
161
V tejto časti našej práce pristúpime priamo k usúvzťažňovaniu Tava s vlkolakom, a to jednak na základe samotného textu
románu, ako aj na základe definícií vlkolaka v štúdii Milana Šútovca. Budeme postupovať tým spôsobom, že najskôr nájdeme
súvislosti medzi Tavom a tajomnou beštiou z Kotliska, následne medzi Tavom a vojakom a nakoniec medzi Tavom a vlkom.
Ak dokážeme súvislosť medzi Tavom a všetkými členmi radu, dôjdeme tak k prepojenosti, ktorú vo svojej schéme predpokladá
aj Šútovec a následne bude možné Tava do tejto schémy, na základe akéhosi pravidla vzájomnej súvzťažnosti, dosadiť. Tu by sa
mohlo zdať, že naším dosadením pôvodnú koncepciu len doplníme, skutočnosť je však taká, že my ju v konečnom dôsledku
nabúrame. Náš zásah by nebol taký markantný, keby sám autor pôvodného syntetického radu netvrdil, že Tavo doň nepatrí.
Šútovec totiž na jednom mieste definuje vlkolaka (výsledok radu) ako Liborovho nepriateľa, ktorý je, narozdiel od iných dvoch
potenciálnych nepriateľov – Tava a Weinholda – trvalý, nemá anekdotické črty a má nadpozemské schopnosti – dokáže sa
rozložiť v priestore. (Šútovec 1982: 232). Toto jeho tvrdenie, že teda Tavo nie je skutočným Liborovým protivníkom a že