Fiatal Szlavisták Budapesti Nemzetközi Konferenciája I.

Aby sme však nezostali pri dokazovaní len na jednom bode, postúpme k hľadaniu iných dôkazov v samotnom texte
románu. Teraz sa pokúsime nájsť v texte dôkazy, ktoré nám potvrdia, alebo aspoň nevyvrátia totožnosť Tava s druhým
článkom Šútovcovej schémy, s vojakom, ktorý je Liborovým tajomným sokom v láske. My podotýkame, že sokom v láske je
rozhodne aj Tavo, pretože kvôli tajným paktom s mlynárkou – týkajúcich sa vraždy štyroch ruských kniežat – si Tavo namýšľa,
že Zuna, ako mlynárkina dcéra, mu prináleží ako odmena za vykonanú službu – a tou bolo pochovanie týchto kniežat.
Tajomnému vojakovi Zuna prináleží z nevysvetlených príčin, hoci, tieto príčiny môžeme hľadať v jeho zvlčenosti, ak k nemu
pristúpime ako k členovi radu, na konci ktorého je vlkolak. Tu sa vrátime k tajomným paktom s mlynárom, pretože, ako sme už
skôr citovali, O mlynárovi šírili sa totiž reči po vidieku, že za mladi zapísal sa z lakomstva vlastnou rukou sluhovi pekiel z
Kotliska a že [ten] teraz každú noc chodí vymáhať sľub. [...] ba podaktorí i videli neobvyklého veriteľa... keď sa mali s ním
stretnúť, premenil sa na vlka a trielil ozlomkrky do hory. (Švantner 1973: 180) Ako však presvedčivo usúvsťažniť Tava s
vojakom? Mohli by sme ísť cestou do Tavovej minulosti, o ktorej veľa nevieme a to, čo o sebe on sám prezrádza môže byť,
vzhľadom na jeho komediantstvo, zavádzajúce. Vieme však, že cez vojnu slúžil v Haliči v mlyne, kde sa učil mlieť múku z
fazule a hrachu a ďalej vieme, že slúžil na lodi, kde sa naučil variť s kuchárom Bimbom. Hoci nikde nie je priamo napísané, že
Tavo je vojakom, rozhodne sa v živote kadečomu priučil, pretože, ako si potvrdíme citátom z románu, Tavo má blízko k
zbraniam:
[Tavo] Tvrdil, že sa na mňa pamätá ako na železný šesták z vojny, hoci ja o takom ryšavcovi som nikdy neslýchal. Pri
prvom stretnutí poprezeral znalecky moju guľovnicu, vyhlásil o nej, že trocha zanáša k ľavému uchu a že nemá na muške pravý
strieborný lesk,... (Švantner 1973: 26-27)
Tento citát, samozrejme, takisto, nedokazuje, že Tavo bol vojak, každopádne, v zbraniach sa vyznal. Ale je tu ešte jedna
možnosť usúvzťažnenia, ba stotožnenia týchto dvoch postáv. K tomu nám prispieva neustále rozprávačovo naznačovanie, že
Tavo s vojakom drží. A totiž, v prípade, keď žandári hľadajú vojaka a hľadajú ho u Tava, ten im ukáže iba jeho hrob hore na
skale (porov. s. 186). Ďalším dôležitým momentom je, keď Tavo schádza do Kotliska po vlčí koreň, aby zachránil Zuninho
postreleného ženícha. Cestou z Kotliska stretáva Libora a zavedie ho k Zune a vojakovi, obaja tak spolu sledujú, ako Zuna
vojaka uhryzne do krku a utečie (porov. s. 280-288). Tu nastáva zdanlivý problém, avšak len zdanlivý, pretože, ako teraz
dokážeme, fakt, že Tavo môže vidieť vojaka, že Tavo môže dokonca vidieť aj vlka, nevylučuje, že Tava je možné stotožniť s
týmito článkami radu. Dôkaz na to nájdeme priamo v texte románu:
... a pokiaľ my môžeme zaujímať naraz len jedno miesto, on môže v tom istom čase niekoľko. Ty ho vidíš tu a inému sa zjaví
práve vtedy inde, akoby bol rozložený v celom priestore. Chýr o ňom ide už od pradedov, teda akiste jestvoval pred nimi,
možno je tu od večnosti a bude zas do večnosti... (Švantner 1973: 239)
Milan Šútovec (1982: 178-179) tiež cituje túto pasáž, aby nám ukázal, že postava stráca svoje fyzično a rozplýva sa v
priestore, my sa však oprieme o tvrdenie, že vlkolak, beštia, môže byť v jednom čase na dvoch rozličných miestach, a tým
vyvraciame možnú tézu, že by Tavo práve pre tieto priame kontakty s postavou vlkolaka vlkolakom byť nemohol.
Tava sme sa už pokúsili stotožniť s vlkolakom a vojakom, pričom máme stále na zreteli aj vzájomnú prepojenosť týchto
dvoch „postáv“ a so zreteľom na takisto úzku spojitosť s ostatnými členmi radu, pozrieme sa na vlka a na Tava ako na vlka. Čo
by mohlo Tava spájať s vlčou podobou vlkolaka? Azda jeho živočíšnosť, zdôrazňovanie jeho spojitosti s prírodou ako takou.
Za všetky opisy ukážeme jeden, ktorý nám potvrdí nielen živočíšnosť, ale aj zvlčenosť Tava.
Ach, bol ohava, keď sa vykrútil z klbka, v ktorom sa dokotúľal. Stál proti mne a oňuchával ma dôkladne rypákom. Oči a
ústa mal ešte z čírej tmy a ostatnú tvár zo sipiacej hmly. Iba zuby sa mu leskli. Z vlasov mu cechtila voda a smrdel bahnom.
(Švantner 1973: 281)
Táto scéna sa odohráva pri Liborovom zostupe do Kotliska, odkiaľ sa vracia Tavo aj s vlčím koreňom. Slová „rypák“ a
„bahno“ nám skôr evokujú diviaka než vlka, avšak slová „klbko“ a „lesknúce sa zuby“ nám nahrávajú k predstave vlka, avšak
nie v čistej podobe, ale zasa úzko prepojeného s vlkolakom bizarnej podoby, ktorý predstavuje, ako sme citovali, boschovskú
kreáciu. Vzápätí prebehne medzi Tavom a lesníkom nasledovný dialóg:
[Tavo:] - Hu, život má cenu!
[Libor:] - Nie každý.
[Tavo:] - Aj psí! (Švantner 1973: 281-282)
163
Ak k predchádzajúcemu pridáme Tavovo neustále „hu“, môžeme tak minimálne nevyvrátiť jeho spojitosť s „postavou“
vlka, prípadne aj s chlapcom z dediny, ktorý občas z pestva zavyl.
Ďalším inšpiratívnym podnetom na zaradenie Tava do štruktúry „trojjedinej“ postavy ako do stelesnenia prírodnej sily je,
prekvapivo, Tavovo kuchárske umenie. To nás odkazuje ku Kotlisku, hoci, Kotlisko v tomto románe nezastupuje klasický
kotol, ale jeho metaforickú podobu „pekelného kotla“. Tu sa ale dostávame ďalej aj v prípade Tavovho určenia, pretože Tavo
nie je iba kuchárom, je aj uhliarom, čo nás tiež môže odkázať k metaforickému „pekelnému“ Kotlisku a na základe vybraných
pasáží z knihy aj Milan Šútovec pripodobňuje Tava k mytologickým bytostiam. „[...] Tu je Tavo označovaný ako ,pánʻ a
,gazdaʻ ohňa. [...] Uhliar Tavo je teda epickým ekvivalentom ,mýtickéhoʻ Paroma či Perúna, vládcu bleskov [...] Hromovládny
Parom, ktorý je nápodobou Dia Bronta [...] Toto všetko – a ešte všeličo inšie – je obsahom paradigmy, z ktorej sa selektívne
buduje postava uhliara Tava: v ,chráme prírodyʻ je pohanským elementom, dokonca najvyšším, vo svete ,bez bohaʻ je
Luciferom. Ako Zeus, aj on má však ľudské črty, slabosti a vášne: ba ako takého, tvoria ho práve tie ,božskéʻ ľudské črty, hoci
– a to je dôležité – autor mu ponechal aj časť právomoci božstva, ktoré je jeho prototypom.“ (Šútovec 1982: 231). Práve