Fiatal Szlavisták Budapesti Nemzetközi Konferenciája I.

55
s vyprázdňovaním), okrajovo tiež blasfemizmy (slová rúhajúce, namierené najmä proti kresťanským zásadám a úcte voči
Bohu).
Náš výskum sa opiera o výsledky sociolingvistických ankiet, ktorých respondentmi boli študenti strednej školy a gymnázia
v Bratislavskom kraji (Spojená škola Novohradská v Bratislave, Súkromné stredné odborné učilište stavebné v Bratislave).
Dotazník pozostával z desiatich otázok (otvorených a polootvorených), prostredníctvom ktorých sme sa zamerali súčasne na
zisťovanie jazykových aj mimojazykových osobitostí vyplývajúcich z preferencie vulgarizmov medzi študentmi týchto škôl.
Výskum sme realizovali medzi respondentmi vo veku 15 – 19 rokov. Celkový počet aplikovateľných dotazníkov bol 211.
Presné znenie dotazníka, ako aj sumárne číselné vyhodnotenie odpovedí, sa nachádza v prílohe príspevku. Vzhľadom na šírku
riešenej problematiky, s ktorou sa osobne stretávame aj počas pedagogickej praxe, sme pre koncept príspevku vybrali užší
okruh problémov. Tomuto cieľu sme následne prispôsobili aj výber otázok v sociolingvistickej ankete.
V duchu pragmatického obratu v lingvistike sme nemohli abstrahovať od extralingválnych (najmä sociálnych
a psychologických) faktorov determinujúcich použitie vulgarizmov vo verbálnych komunikátoch mladých. Uplatnenie
vulgarizmov v komunikácii sa ešte donedávna obmedzovalo najmä na suterénne, marginálne a spoločensky deklasované
sociálne skupiny (Patráš, 1997, s. 129). Pod vplyvom spoločenských, kultúrnych a politických zmien v posledných
desaťročiach nastalo výrazné uvoľnenie etických zábran a paralelným odtabuizovaním viacerých privátnych sfér života človeka
sa tolerancia vulgarizmov v (nielen súkromnej) komunikácii prehodnotila. Ako vyplýva z výsledkov dotazníka, až 52%
respondentov uviedlo, že vulgarizmy sú bežnou súčasťou ich jazykového prejavu. Priestor na uplatnenie vulgarizmov ponúka aj
princíp slobody a spontánnosti vyjadrovania, ktorý je zdôrazňovaný predovšetkým súčasnými mediálnymi, reklamnými
i umeleckými produktmi. Podľa výsledkov dotazníka prekáža uplatnenie vulgarizmov v umeleckej sfére iba 6,9% opýtaných.
V tejto súvislosti sa vynára otázka, aké postoje zaujímajú dospievajúci k používaniu vulgarizmov v rámci svojich súkromných
(až intímnych) vzťahov. Mládež v rámci procesu socializácie a sebauvedomovania si vlastnej individuality neraz a priori
odmieta normy uznávané (aj vyžadované) staršou generáciou, ktorú v ponímaní dospievajúcich reprezentujú najmä rodičia
a učitelia. Navyše, mnohé ikonizované reflexie života súčasnej mládeže (filmy, literatúra, printové médiá a pod. určené
primárne mladému prijímateľovi) prezentujú mladých ako svojbytné osobnosti s vlastnou identitou. Kontúry správneho
„imidžu“ autentického mladého človeka tak podľa týchto modelov tvorí okrem neverbálneho prejavu (napr. spôsob obliekania,
preferencia vybraných a typických záľub, dištanc od noriem prezentovaných rodičmi) aj verbálny prejav. V komunikácii
mladých sa neraz uprednostňuje hrubosť oproti zdvorilosti a nonkonformnosť proti kooperácii partnerov (Bohunická –
Orgoňová, 2010, s. 98 – 99).
Istým prekvapením bolo preto zistenie, že svoju súkromnú sféru považujú respondenti za natoľko citlivú, že použitie
vulgarizmu v komunikácii s rodinnými príslušníkmi (32 %) a s partnerom (21,4 %) im prekáža. Naopak, komunikácia
s priateľmi (rovesníkmi), pri ktorej sa uplatňuje použitie vulgarizmov, prekáža iba 8,8 % opýtaných, avšak paradoxne, na
priamu otázku, či respondenti považujú vulgarizmy v komunikácii za spôsob, akým môžu prejaviť spolupatričnosť
k rovesníkom (porov. otázku č. 5) odpovedalo iba 1,5 % opýtaných kladne. Na druhej strane, uplatnenie vulgarizmov
v komunikácii viacero respondentov považuje za vhodné (55,9%) a mnohí mladí ich vnímajú aj ako osobnú charakteristiku
vlastných prejavov (18,9 %). Na základe spracovaných výsledkov tak môžeme konštatovať, že vulgarizáciu prehovorov
považuje mladý človek za súčasť individuálneho prezentovania svojej osobnosti bez ohľadu na kolektív rovesníkov. So
zreteľom na mladých ľudí vníma Miron Zelina (dostupné online, http://www.tasr.sk/36/6450.axd) sociálne a psychologické
príčiny, ktoré motivujú mladých používateľov k používaniu tabuizovanej lexiky predovšetkým v dvoch skutočnostiach. „Prvou
je to, že devalvácia slušnosti ako hodnoty vedie k vulgarizmom bez uvedomenia si skutočnosti, že človek produkuje
pseudohodnoty. Vulgárne vyjadrovanie je devalvácia kultúrnosti človeka, alebo inak, človek, ktorý si neuvedomuje, že
znehodnocuje seba cez slovník, ktorý používa, nemá asi iné hodnoty, ktoré by prezentoval. Možno rezignoval na iné hodnoty,
možno nerezignoval, ale nemá odvahu (hanbí sa) za prezentáciu iných medziľudských hodnôt. Nevie si „kúpiť“ iný rešpekt ako
rešpekt zníženia sa do vulgárnosti.“ Druhú príčinu vidí ako silnejší pôvod vulgárnosti: „Súvisí s invaliditou emocionality a
citov konzumného človeka. Strácame odvahu byť sebou zo strachu“ (op. cit).
Ako vyplynulo z nášho výskumu, situačné ukotvenie vulgarizmov v komunikácii mladých nemá vždy transparentné
opodstatnenie. Situačná a kontextová vhodnosť/nevhodnosť konkrétneho vulgarizmu je v očiach mladých neraz irelevantná
(31,3 %), hoci dominantným podnetom je predovšetkým psychohygienická funkcia. Tá sa najčastejšie realizuje ako ventilácia
negatívnych pocitov, osobnej frustrácie a napätia, hnevu pri osobnom neúspechu, neopatrnosti a nešikovnosti, ale aj pri
verbálnom útoku namierenom voči komunikačnému partnerovi (resp. človeku, o ktorom sa hovorí) s cieľom degradovať ho
(konkrétne výsledky pozri v tabuľke č. 2 a č. 5 v prílohe príspevku). V závislosti od situácie neraz vulgarizmy nadobúdajú
charakter sémanticky prázdnych výpožičiek, ktoré vypĺňajú prázdne miesta v komunikácii a dojem vulgárnosti (hrubosti) tak
kreuje akési komunikačné rituály. Realizáciou slovotvorných postupov vznikajú od vulgarizmov motiváty, ktorých vrstvenie je
v danom kontexte pre zúčastnených komunikantov nielen zrozumiteľné, ale zároveň takýmto spôsobom môže hovoriaci
intenzifikovať svoj emocionálny postoj ku konkrétnej situácii. Odvolávajúc sa na získané výsledky môžeme tiež konštatovať,
že hrubosť nie je vždy iba prvoplánová. Uplatnením konkrétnych komunikačných stratégií môže negatívny aspekt vulgarizmu
implicitne nadobudnúť charakter vtipu alebo „priateľskej“ ironizácie vlastnej osoby či partnera.
V rámci tabuizovanej lexiky môžeme identifikovať jednotky nerovnakej expresívnej sily, ktoré sa na základe negatívneho
emocionálneho príznaku pohybujú na osi od viac po menej negatívne. V tejto súvislosti nás osobitne zaujímalo, ako, a či vôbec,
si naši respondenti intuitívne uvedomujú túto graduálnu škálu. Okrajovo sme sa preto v rámci zostavovania sociolingvistickej
ankety dotkli aj hanlivých a pejoratívnych slov či blasfémických pomenovaní. Ako ukázalo spracovávanie výsledkov,
respondenti intuitívne pociťujú negatívny príznak nami vybranej skupiny slov natoľko, že z nej jednoznačne vybrali dva
hraničné póly, t. j. „maximálne negatívne a vulgárne“ oproti „minimálne negatívne a vulgárne“. Hraničnými pomenovaniami
vzťahujúcimi sa na označenie ženy, ktorá ponúka sexuálne uspokojenie za peniaze, sa zhodne s našimi predpokladmi stali slová
rozhoďnôžka a kurva. K spomínaným hraničným pólom následne respondenti takmer identicky určili slová pobehlica (ako
menej negatívne a vulgárne) a štetka (ako viac neagtívne a vulgárne). Ostatné nami zvolené slová (cundra a šľapka) získali
svoju pozíciu v rade slov viac-menej „tesne“ (podrobnejšie v tabuľke č. 9).