Fiatal Szlavisták Budapesti Nemzetközi Konferenciája I.

54
Sedláčková, Zuzana, Mgr.,
Katedra slovenského jazyka, Filozofická fakulta,
Univerzita Komenského v Bratislave, Slovenská republika.
Sokolová, Jana, PhDr.,
Inštitút slovakistiky, všeobecnej jazykovedy a masmediálnych štúdií,
Filozofická fakulta, Prešovská univerzita v Prešove, Slovenská republika.
Frekvencia vulgarizmov na stredných školách v Bratislavskom kraji
Príspevok vznikol s podporou Grantu mladých (UK 533/2011) ako súčasť riešeného vedeckého projektu Mládežnícky diskurz so zacielením na slang.
ABSTRACT:The main task of this article is to offer one possible view on the frequency and distribution of vulgarism which are used in informal speech of
teenagers. Our exploration is based on the results of sociolinguistic research, which we realized at high schools in the region of Bratislava. Analysis of the
obtained linguistic material, we tried to point out two (paradoxically coexisting) facts of vulgarization in youth speech. On the one hand it is cultural
inadequacy of vulgar behavior which is in confrontation with reality (teenagers use vulgarisms very often because in this way show their verbal and nonverbal
attitude towards reality). Paper is also focused on disputable issues of terminology and processing of vulgarisms in Slovak linguistic lexicons.
Keywords: vulgarism, taboo, taboo-lexis
Hlavnou náplňou príspevku je ponúknuť jeden z možných náhľadov na frekvenciu a distribúciu vulgarizmov vo verbálnych
rečových prejavoch mladých ľudí. Výberom a analýzou tohto jazykového materiálu sme sa snažili poukázať na dva (možno
paradoxne koexistujúce) momenty podmieňujúce prístupy k nami zvolenej problematike. Prvým momentom je rozkolísané
ukotvenie vulgarizmov ako vrstvy slov v slovenských lingvistických príručkách a s tým súvisiaci neujednotený pojmový
aparát. Druhým momentom je proklamovaná spoločenská a kultúrna odmietavosť voči vulgarizácii, ktorá sa však dostáva do
konfrontácie so skutkovým stavom. Realita totiž ukazuje, že vulgarizmy sú aj napriek všeobecnej neprijateľnosti, ktorá je
osobitne v školskom prostredí znásobovaná prípadnými výchovnými sankciami vyplývajúcimi z interných školských predpisov
(napr. udelenie pokarhania, poznámky za použitie vulgarizmu v prítomnosti učiteľa) bežnou súčasťou jazykového správania
(nielen) mladých ľudí.
Vulgarizmy sa zvyčajne klasifikujú ako spoločensky neadekvátne jazykové jednotky, ktoré vyjadrujú citový vzťah ku
skutočnosti, ktorý sa hodnotí ako spoločensky neprimeraný, resp. sa dotýka spoločenského tabu (KSSJ, 1997, s. 30).
Všeobecná zaznávanosť tejto vrstvy slov, ktorú sa „nepatrí používať“, donedávna spôsobovala, že systematickejšie lingvistické
skúmanie danej problematiky chýbalo. Ako však ukazuje jazyková prax, táto téma nastoľuje komplex otázok, ktoré si
vyžadujú adekvátne odpovede.
V súvislosti s ukotvením vulgarizmov v slovenských lexikografických príručkách vystupujú do popredia najmä dve otázky.
Má byť slovník normatívna a preskriptívna autorita, ktorá usmerňuje používateľa jazyka na základe toho, čo je spoločensky
prijateľné? Alebo majú lexikografické príručky opisovať súčasný stav jazyka? Domnievame sa, že nevyhnutným prístupom je
prepájanie oboch tendencií tak, ako je to realizované v pripravovaných zväzkoch Slovníka súčasného slovenského jazyka
(zatiaľ 1. zv. A – G, 2006). Nemalo by sa nahliadať na vulgarizmy iba ako na výsostne neadekvátnu vrstvu slov, ktorých
použitie je spoločnosťou hodnotené negatívne. Z toho dôvodu považujeme ich (aj lexikografické) spracovanie za opodstatnené.
Vulgarizmy sú súčasťou národného jazyka a vypovedajú nielen o jazykových aspektoch, ale aj o spektre mimojazykových
faktorov spojených s používateľmi jazyka (filozoficky povedané, dotýkajú sa jazykového obrazu sveta). Z tohto pohľadu
nemožno zabudnúť na ambíciu Antona Zeleného a kol., ktorí vytvorili Najkratší slovník slovenského jazyka (1991) a pokúsili sa
tak o parciálne lexikografické spracovanie vulgárnej lexiky, čím zároveň chceli prispieť k skúmaniu problematiky, ktorú
v slovenskom prostredí vnímali ako biele miesto. Lexikografické spracovanie ponúka aj novšia (rozsahovo neveľká) publikácia
Vulgarizmy v deviatich jazykoch (2006) zostavená kolektívom autorov pod vedením Hany Golonovej.
Slovná zásoba slovenčiny je funkčne diferencovaná a používateľom tak prináša variabilné a v danej komunikačnej situácii
adekvátne vyjadrenie psychických obsahov. Okrem nocionálnych slov, ktoré sú späté s racionálnym myslením a s potrebou
odovzdať informácie o výseku skutočnosti, existujú výrazy emocionálnej povahy, ktoré odrážajú subjektívne (emotívne a
vôľové) vzťahy človeka k výseku skutočnosti (Dolník, 1987, s. 67). Vulgarizmy považujeme za špecifickú skupinu práve
takýchto slov, ktoré odrážajú emotívne (až afektívne) subjektívne postoje používateľov k mimojazykovej alebo jazykovej
skutočnosti. Pri koncepcii teoretickej bázy nášho príspevku vychádzame z klasifikácie M. Grochowského (podľa Patráš, 1997,
s. 131), ktorý kvalifikuje vulgarizmy ako systémové vulgarizmy, pri ktorých je tabu ovplyvňované formou bez ohľadu na
sémantické vlastnosti a kontext. Ide predovšetkým o slová začínajúce hláskovými skupinami KO-, PI-, KU-, JE- a ich deriváty,
ktoré sa vzťahujú predovšetkým na skatologické oblasti (fyziologické prejavy spojené s vylučovaním) a sexuálne oblasti. Do
druhej skupiny M. Grochowský zaraďuje referenčno-zvyklostné vulgarizmy, pri ktorých tabu vzniká v dôsledku obsahu, pričom
sú prekonávané predovšetkým kultúrne konvencie a sú relatívne tolerované napr. v literárnom či inom umeleckom diele. Ich
častým ukotvením v komunikácii (texte) sa ich negatívny expresívny príznak môže oslabiť. Terminologicky zároveň pracujeme
s pojmom tabuizovaná lexika (porov. aj napr. Maričová – Slančová, 2000). Vnímame ho ako strešný termín pre tie lexikálne
jednotky, ktoré sa svojím obsahom dotýkajú takých oblastí života ľudí, ktoré dané spoločenstvo považuje za tabu, t. j. o ktorých
sa z morálnych, spoločenských alebo kultúrnych dôvodov verejne nehovorí (KSSJ, 1997, s. 725). Termín tabuizovaná lexika
teda zahŕňa lexiku nerovnakej expresívnej a emocionálnej sily, ktorá na základe negatívneho príznaku osciluje na graduálnej
škále. So zreteľom na predmet nášho výskumu sú to slová so silným negatívnym príznakom (v duchu Grochowského
klasifikácie systémové vulgarizmy), ktoré sa dotýkajú kopulácie a pomenovaní pohlavných orgánov (obscénne slová), v menšej
miere nadávky (urážajúce a degradujúce pomenovania osôb vrátane výrazov reflektujúcich rasistickú neznášanlivosť
a intoleranciu sexuálnej orientácie), výrazy spojené s urináciou a defekáciou (pomenovania fyziologických dejov spojených