Fiatal Szlavisták Budapesti Nemzetközi Konferenciája I.

označenie „Lucifer“ a „Parom“, naznačené v románe a zdôraznené Šútovcom, nás odkazuje na možnú spojitosť medzi Tavom a
Kotliskom, a teda aj medzi Tavom a príšerou z Kotliska.
Čo však ešte môže Tava spájať s vlkolakom z Kotliska? Pozrime sa na už odcitovaný príbeh vlkolaka – pôvodne bol tento
vlkolak chlapcom, ktorý ale prepil majetok a utiahol sa do hôr. Aký je Tavov príbeh, okrem toho, že jeho minulosť je zastretá,
že z jeho rozprávania vieme, že kedysi slúžil ako kuchár v Haliči či na lodi, že napriek tomu si Libora pamätá ako šesták z
vojny? Tavo je, ako sa píše v románe, „... ryšavý boh všetkých ožranov“ (Švantner 1973: 25). Možná spojitosť medzi Tavom,
bohom ožranov a chlapcom, ktorý prepil majetok a ušiel do hôr, tu teda je.
A naším posledným dôkazom bude už citovaný úryvok z listu Františka Švantnera Ivanovi Kusému, kde sa uvádza, že
jedným z možných názvov románu boli Vlkolak a ďalším Tavo. Števček, ako sme už citovali a odcitujeme znova, tvrdí, že:
„názov Vlkolak, ktorý možno jediný implikuje v Neveste hôľ súvislý príbeh, by hypoteticky zodpovedal výseku, jednej novele,
napr. z knihy Malka. Bol by to príbeh o tom, ako proti človeku stojí tajomné zviera, meniace sa podľa potreby.“ (Števček 1971:
132). Ak by názov románu bol Tavo, podľa Števčeka „potom by to bol mýtus o prírodnom človeku, o druhej zmyslovej bytosti,
vyrovnávajúcej sa svojou silou samej prírode.“ (Števček 1971: 132). Ako vidno, na základe našich doterajších záverov,
môžeme stotožniť „tajomné zviera“ stojace proti človeku a „prírodného človeka“, a teda Vlkolaka a Tava do jedného celku a
nepokladať názvy, o ktorých Švantner uvažoval – Vlkolak a Tavo za ekvivalenty názvov, z ktorých každý zastupuje jeden
rozdielny príbeh, ale za ekvivalenty pomenovania jedného jediného príbehu.
Záver
Po dokazovaní môžeme len skonštatovať, že samotný text románu nám poskytuje záchytné body pre naše tvrdenia, avšak
zložitá štruktúrovanosť textu nám prácu sťažuje, pretože ponúka množstvo iných interpretácií a možností prisúdiť atribút
„vlkolactva“ aj iným postavám. Myslíme si, že našou prácou sme mohli naznačiť nový uhol pohľadu na román, aj keď postava,
ktorú sme sa snažili priblížiť, je pre svoju zložitosť a mnohovrstevnosť neuchopiteľná pre akékoľvek striktné interpretačné
závery, rovnako, ako to platí aj pre ostatné (podobné) postavy tohto diela. V konečnom dôsledku, dosadením Tava do
Šútovcovej schémy sme možno naznačili, že tá, hoci je prepracovaná, nepostihuje celú interpretačnú šírku postavy vlkolaka,
ktorú si pre svoje ciele zvolila, a tým pádom je umelá. Jej možným rozšírením sa podľa nášho názoru dá nie dosiahnuť
interpretačný cieľ, ale viac sa k nemu priblížiť. Zároveň si uvedomujeme, že dôkazy, ktoré sme poskytli, sú zatiaľ len v stave
akéhosi rozšíreného inventára a pre ďalšiu prácu ich treba väčšmi rozvinúť.
Zoznam literatúry:
Kuzmíková, Jana (2000), Nevesta hôľ. In: František Švantner (V zákulisí naturizmu). Bratislava, VEDA.
Šútovec, Milan (1982), František Švantner: Nevesta hôľ. In: Romány a mýty. Bratislava, Tatran.
Števček, Ján (1971), Osobný aspekt Švantnerovho diela. In: Nezbadané prózy. Bratislava, SPN.
Švantner, František (1973), Nevesta hôľ. Bratislava, Tatran.
Tomčík, Miloš (1980), Príspevok k interpretácii lyrizovanej prózy. In: Epické súradnice. Bratislava, SPN.
164