Fiatal Szlavisták Budapesti Nemzetközi Konferenciája I.

kníh sú zachytené z rôznych geometrických uhlov, čím Fulla dosahuje efekt trojrozmerného priestorového zobrazenia. Sklo
v žiarivej svetlej farbe je postupne lomené, ktoré umelec použil na stvárnenie Sv. Písma a vzbudzuje dojem obrúseného
drahokamu. Kategorizuje svetlo dávajúc uzrieť pravdu pre tých, ktorí hľadajú studňu života. „Bo slepí, oni uvidia, a hluchí
ajhľa Slovo písma počujú“ (Proglas). Sv. písmo prelína kňazská štóla, symbol kňazského povolania. Kniha je položená na
svetlom obruse a rámcovaná ornamentmi, v ktorých dominujú ruže. Fakt, že Ježiš Kristus je symbolicky vyjadrený pomocou
dvoch písmen gréckej abecedy, upozorňuje aj na hodnotu hlaholiky, ktorou solúnski bratia zapísali Bibliu v staroslovienčine.
Byzantská misia bola prierezom adaptácie nového hlaholského písma pre Slovanov. Sv. Cyril hovorí v Proglase o dôležitosti
písmen, pretože „žiadna duša bez písmen vedomia nemá o tom Božom zákone, zákone knižnom, zákone duchovnom, zákone
cezeň sa Boží raj zjavuje“(Proglas).
Druhá vitrážová podoba reprezentuje privítanie sv. Cyrila a sv. Metoda pápežom Hadrianom II. v roku 868. Cieľom cesty
solúnskych bratov do Ríma bola snaha dosiahnuť schválenie liturgie v jazyku Slovienov. Staroslovienska liturgia mala svojich
odporcov medzi nemeckým duchovenstvom na Veľkej Morave, v Benátkach i v samotnom Ríme. Pápež odsúdil blud
trojjazyčníkov, ktorí vyznávali, že sväté knihy môžu byť zapísané iba v písme Židov, Grékov a Rimanov. Slávnostne potvrdil
slovanskú bohoslužbu, požehnal liturgické knihy v staroslovienčine a položil ich na oltár (Lacko 1990:122-123). Ľudovít Fulla
znázornil Hadriana II. s tradičnými insígniami pápežstva: sediaceho na pápežskom stolci, s tiarou – pápežskou čiapkou,
s páliom v podobe piatich purpurových krížov a v omofóre – vo vystupňovanom červeno – purpurovom rúchu, ktoré
znázorňuje pápeža ako zástupcu Ježiša na zemi. Pápež svojimi rozpätými rukami prijíma a požehnáva vierozvestcov, ktorí sa
nachádzajú v pozícii hlbokého úklonu pred Petrovým pápežským stolcom. Výrazné gesto otvorenosti pápeža je vyjadrením
symbolického spojenia východnej (gréckej) a západnej (rímskej) tradície v katolíckej cirkvi. Postoj pokory solúnskych bratov
je gestom rešpektu a akceptácie pápeža ako náboženskej autority, ktorá mala rozhodnúť o smerovaní veľkomoravskej misie. Na
odevoch cirkevných otcov sa nachádzajú symboly slovanských bohoslužobných kníh, ktoré predložili pápežovi na schválenie.
Nad pápežom visia baldachýny, ktoré sú pokryté ružami. Bočné časti vitrážového obrazu obopínajú rímske stĺpy. Vitráž ako
celok budí dojem súmernosti a vertikality.
Tretia, dolná časť vitrážového okna zobrazuje postavy apoštolov Slovanov sv. Cyrila a sv. Metoda. Bratia stoja vedľa seba,
medzi nimi, v strede okna sa nachádza veľký jeruzalemský kríž. Sv. Cyril drží v ruke jeruzalemský kríž, sv. Metod sa ho len
dotýka. Tým akoby sv. Cyril odovzdával svojmu bratovi do opatery misiu, tak ako to urobil aj pred svojou smrťou: „Hľa, brat,
dvoma spoločníkmi sme boli, jedinú brázdu ťahajúcimi, a ja na hrude padám, svoj deň skončivší, ale ty Horu ľúbiš veľmi;
neopúšťaj pre Horu učenie svoje, lebo čím môžeš skorej spasený byť?“ (Minárik 1997::43). Kríž posilňuje vertikálny rozmer,
postoj svätcov je monumentálny. Fulla odlíšil svätcov pomocou atribútu, ktorý ich charakterizuje: Metodovi prislúcha
biskupská čiapka – mitra, Konštantín – Cyril má na svojom odeve symboly čistoty, chudoby a poslušnosti. Spomínané symboly
zobrazujú sv. Konštantína ako člena rehole, v ktorej prijal rehoľné meno Cyril. Nad svätcami sa rozprestierajú baldachýny –
ozdobné striešky nad ktorými sú pripojení štyria anjeli. Fakt, že bratia sa nachádzajú pod baldachýnom, znamená, že Cirkev ich
už uznala za svätých a sú ozdobou oltára. Bočné steny vitráže sú doplnené vežami ukazujúce smer kresťanskej viery. Zelený
podklad je reflektorom nádeje a očakávania. Pod nohami svätcov sú znázornené kostoly – symboly cirkvi, v ktorých solúnski
bratia na Veľkej Morave zhromažďovali: „A preto čujte, čujte toto Slovieni: dar tento drahý nám Boh z lásky daroval.
Prichádza Kristus zhromažďovať všetky národy, pretože svieti svetlom celému svetlu“ (Proglas).
Triptych Zvestovania, Narodenia a Ukrižovania Krista
91
Kompozícia troch vitráží predstavuje biblický celok, pričom vo vrchnej časti formátu je symbolika Zvestovania ako
posolstvo nového života, v strede vitrážového okna sa odráža Narodenie Krista a element svätej rodiny a dolná časť je
zakončená epochou Ukrižovania. Koncepcia vitráží vyniká sýtosťou, výbojnosťou, ohnivosťou farieb a mäkkosťou línie pre
potrebu vystupňovania obrazu.
Prvá ikonografia zachytáva obraz Madony s archanjelom Gabrielom, ktorá je poetickou oslavou zvestovania príchodu
Mesiáša a oslavou matky, ktorá prijala s oddanosťou svoj životný údel. Ľudovít Fulla zobrazil kľačiacu Pannu Máriu na
kľakadle v procese modlitby a určitého duchovného meditovania nad knihou, ktorá je položená na pulte (Rusina 2000:40).
Otvorená kniha znázorňuje text proroka Izaiáša, ktorý hlásal posolstvo príchodu Spasiteľa. „Pretože pán Vám dá znamenie:
Panna počne a porodí syna a dá mu meno Emanuel“(Búda 1942:41). Uvedené zobrazovanie zvestovania bolo zaužívané najmä
v talianskej a zaalpskej časti Európy. Väčšinou nebeskú matku špecifikovali v momente rozjímania nad prečítaným textom,
alebo v procese uchopenia knihy (Rusina 2000:40). Panna Mária je znázornená so sklonenou hlavou a s rukami vyjadrujúcimi
pokoru v prijatí nebeského posolstva. Ľudovít Fulla zahalil Bohorodičku do šiat a modrého plášťa. Modrá farba je mariánskym
znamením a znázorňuje hlboký význam ľudskosti za účelom zjednocovania nebeského a pozemského sveta. Madona evokovala
vo Fullových očiach symbol materstva – matky národa, ktorá je mementom privíjania a silou povzbudenia utláčaného ľudu.
Archanjel Gabriel je uvedený v liturgickom odeve a vznáša sa nad nebeskou matkou. Polohou rúk žehná Pannu Máriu. Modré
krídla archanjela Gabriela ho charakterizujú ako zvestovateľa zbožnosti. V kruhovom výbežku Ľudovít Fulla naznačil
zostúpenie holubice ako znak pôsobnosti Ducha Svätého, z ktorého Panna Mária počala. Za Bohorodičku autor vložil visiaci
boží chrám, ktorý sa stotožňuje s Pannou Máriou ako Matkou Cirkvi. V dolnej časti je vyjadrený mariánsky kult
nepoškvrnenosti v podobe sklenenej vázy s ľaliou. Pravá časť vitráže vykresľuje ružu ako symbol čistoty nebeskej matky
(Rusina 2000:40). Atmosféra pozadia je nádychom výraznej červenej farby božstva.
Druhá dejová podoba zachytáva Narodenie Krista ako motív zrodenia. Ľudovít Fulla znázornil ležiaceho Ježiša v prístavku
so strechou, ktorý sa používal v európskom umení. V Európe sa ceremónia narodenia vyjadrovala v podobe maštali, či chlieva.
V Byzancií sa biblický príbeh vykresľoval v jaskyni (Rusina 2000:46). Autor zahalil Pannu Máriu do šatky, červeného kabátca
a kľačiaceho Jozefa do košele a plátenných nohavíc, na ktorých prevládajú dynamické farby. Stvárnenie Panny Márie a Jozefa