Fiatal Szlavisták Budapesti Nemzetközi Konferenciája I.

Prvá a posledná príležitosť sa naskytla pri výbere mestského evanjelického farára. Sarvašania chceli, aby túto funkciu
zastával István Placskó. Štefánik začal potajomky agitovať v prospech druhého kandidáta, Igora Krsnyaka, ktorého podporili
pražskí a hornouhorskí panslávi. Na konci sa riaditeľ gymnázia vďaka Mihályovi dozvie všetko o Štefánikových
panslavistických popudzovaniach a vykážu ho z každého uhorského gymnázia.
V druhej polovici románu sú najpozoruhodnejšou udalosťou voľby farára v sarvašskom evanjelickom zbore. Zápisy
presbytéria z roku 1896 nás poľahky presvedčia o skutočných faktoch. Tridsiateho júna zasadalo presbytérium, na ktorom
riadiaci farár, Ádám Áchim podal svoju demisiu. Presbyteri rešpektovali Áchimove rozhodnutie a na jeho odporúčanie zvolili
za vedúceho farára Istvána Placskóa. Štefánik ani nemohol agitovať proti Placskóovi, veď právo na zvolenie vedúceho farára
patrilo do kompetencie presbytéria a evanjelický zbor volil iba nových duchovných.
Maďarské a slovenské historické práce však často spomínajú jeden disciplinárny prehrešok: „Štefánik sa dostával v Sarvaši
do konfliktu so svojimi maďarskými spolužiakmi, ktorí ho držiac za ruky a za nohy, prehodili cez zábradlie na balkóne
poschodovej budovy a vyhrážali sa mu, že ho hodia dolu, ak nezavolá na slávu Kossuthovi. Nasledovalo vyšetrovanie
a Štefánik mal byť vylúčený zo školy. Našťastie sa za neho postavili Gyula Benka a profesor matematiky Jenő Neumann“
(Juríček 2006: 11)
Tento prípad si zaslúži väčšiu pozornosť aj preto, lebo v školských zápisniciach nenájdeme žiadnu poznámku o tomto
vyšetrovaní. Podľa môjho názoru sa v tejto záležitosti núkajú dvojaké možnosti interpretácie: vylúčenie Štefánika z uhorského
gymnázia je motívom, ktorý vznikol a prežíva v slovenskej národnej mytológii, druhou možnosťou je tá, že tento prípad bol
dosť nepríjemný pre vedenie gymnázia, a preto sa zápisnica o vyšetrovaní nevykonala.
Chcel by som vás upozorniť na to, že počas Štefánikovho pobytu v Sarvaši, boli často v gymnáziu vážnejšie vyšetrovania,
o ktorých obsiahlo referujú gymnaziálne zápisnice. Raz žiakov vylúčili zo školy kvôli návšteve nevestinca, inokedy kvôli bitke
s nožmi a vyrovnávaniu konfliktu strieľaním.
Štefánik maturoval v roku 1898 a iba v roku 1991 sa vrátil do mesta Sarvaš. 26. októbra 1991 bola jeho socha inštalovaná
na stene Slovenskej základnej školy. Je to 84 centimetrová kópia parížskej sochy Štefánika, ktorú mesto dostalo ako dar od
Českej a Slovenskej federatívnej republiky. Doboví politici a novinári oceňovali postavenie sochy ako pozitívny príklad
medzietnických kultúrnych vzťahov stredoeurópskych národov, Sarvaš týmto krokom získal zásluhy.
Neskoršie sa význam tohto gesta skomplikoval. Z času na čas podáva sťažnosť mestská radikálnejšia pravica, že v
geografickom strede bývalého Uhorska postavili sochu takej osobe, ktorá bojovala za nezávislú krajinu Slovákov. Podľa môjho
presvedčenia väčšina sarvašského obyvateľstva by rada žila v pokojnom prostredí a preto sa od konfliktu sa dištancuje. Týmito
faktami môžeme vysvetliť, prečo sa v Sarvaši nevytvoril kult okolo osobnosti Štefánika.
Svoju prednášku som začínal citátom o slovenských mýtoch. Dovoľte mi, aby som v jej závere citoval maďarského
spisovateľa, Pavla Závadu. Aj v románe Pavla Závadu, Jadvigin vankúšik sa môžeme stretnúť s menom Štefánika. Autor veľmi
efektne vyjadruje postoj dolnozemských Slovákov k osobe Štefánika. Závadova kniha je napísaná v denníkovej forme
a narátorom citovaného úryvku je komlóšsky hospodár Andrej Osztatní. Citujem z roku 1919.
„Pán vznešený Bacovszký ohlásil na včerajšok po večernej modlitbe zádušnú omšu pre svojich najvernejších. Jeho
pozvanie znelo sťa rozkaz a vyhnúť sa jeho odkazu bolo nemožné.
Náš farár nás vítal v kostole s rozvešanými čiernymi zástavami a oltárom prikrytým smútočnou plachtou.
Bacovszký sa k nám obrátil až po záľahe za sebou nasledujúcich litánií a po nekonečných modlitbách, ktoré odriekal
kľačiac pred oltárom (zatiaľ celým zhromaždením šeptom prebehla otázka, za kým to vlastne smútime, no vysvitlo, že to nevie
nik), a vtom sa konečne rozozvučal jeho zronený hlas:
Strata prenesmírna to pro národ náš! Uprostred nešťastia hrozného sa k Pánu Nebes navrátil ten!, ktorého poslaním spolu se
druhmi svími bylo národu svému štát stvoriti a ľud svúj k nemu jak Mojžiš privésti! No ješte než by na pomedzí rodné dedinky
své, domovinu svou drahou, zem rodnou zlibal, lietadlo jeho se zrazu rútilo, co jen prokleté ruce vraha zpúsobiti mohli!
A v ruinách svých hrdinu národa svého preslovutného pochovalo! Vodcu vojov našich a teraz už i mučeníka ich, generála
Štefánika!!!
No, tak teraz už aspoň vieme. Úprimne povedané, ja som nemal byť prečo otrasený (a tak sa mi zdalo, že ani ostatní.)
Spomínaný pán bol akiste slušným človekom a Slovákom, lenže ja som ho nepoznal a v skutočnosti som nič nepočul ani o jeho
nehynúcich zásluhách, ani o jeho hrdinských skutkoch. A to, že Bacovszký takto do neba vyzdvihoval a živil jeho kult, malo na
mňa práve opačný účinok...“ (Závada 1999: 245-246)
Použitá literatúra
94
Knihy a monografie
Gyökössy, Endre (1932), Hiszek. Jubileumi verses könyv 1902-1932. Singer és Wolfner Irodalmi Intézet Rt.
Gyökössy, Endre (1927), Mihály és Milán. Budapest, A Jegyzők Árvaház-Egyesületének Művészeti Osztálya.
Juríček, Ján (2006), Milan Rastislav Štefánik. Bratislava, Vydavateľstvo Q 111.
Závada, Pál (1999), Jadvigin vankúsik. Bratislava, Kalligram.
Štúdie
Demmel, József (2009), Haza és szülőföld antagonizmusa. In: „Egész Szlovákia elfért egy tutajon…”. Pozsony, Kalligram.
Chmel, Rudolf (2008), Ilyenek volnánk?. In: Egy érzelmes (közép-) európai. Pozsony, Kalligram.
Macho, Peter (2005), Milan Rastislav Štefánik – bohatier a mučeník?. In: Mýty naše slovenské. Bratislava, Academic
Electronic Press.
Pramene
A szarvasi ág. h. ev. főgymnasium tanári értekezleteinek jegyzőkönyvei 1894-1898
A szarvasi ág. hitv. ev. keresztyén egyház gyűléseinek jegyzőkönyvei 1896 június 30-1897 május 16.
Szarvas és Vidéke VI. évfolyam. 1991. 39-41. és 43-44. számai