MRAVNÁ VÝCHOVA V ŠKOLÁCH NA SLOVENSKU A V ZAHRANI ČÍ

teoretické poznatky z etiky, filozofickej antropológie, filozofie výchovy alebo z dejín filozofie.
Taktiež nároky na vyučovací štýl učiteľa etickej výchovy sa kladú výnimočne vysoko.
3. V prvých rokoch realizácie študijného programu učiteľstva etickej výchovy na univerzitách bola
bežná kombinácia etická výchova – náboženská výchova. V tomto kontexte je oprávnená obava, či
všeobecné ľudské hodnoty nebudú na vyučovaní nahradené výlučne kresťanskými hodnotami.
4. Niektorí kritici spochybňujú samotný koncept etickej výchovy otázkou, či je správne celú morálnu
výchovu obmedziť len na prosociálnu výchovu. Vyučovací predmet etická výchova je filozoficky
slabo zakotvený, nevychádza zo žiadnej etickej teórie (ak by sme predsa len chceli niektorú určiť,
tak najbližšie stojí dialogický personalizmus), ale vychádza z psychológie; možno tiež povedať, že
slovenská etická výchova je aplikovanou psychológiou.
5. Ak morálnu výchovu chápeme ako výchovu k prosociálnosti, potom je klamlivý jej názov – etická
výchova. Ak by sa jej obsah skutočne nemal vidieť širšie, potom by tomu mal zodpovedať aj
názov. „Olivarova koncepcia nielen nepredpokladá etiku, ale sa jej zďaleka vyhýba. ... Rieši iba
otázky uskutočňovania prosociálnosti bez hlbšej súvislosti s existujúcim stavom morálky. ...
V mravnej či etickej výchova by malo ísť predovšetkým o to, aby si deti uvedomovali mravný
rozmer problémov, ktorý nie je úplne identický s psychologickým.“ (Gluchman, 2008, s. 4)
6. Spoločnosť sa za posledných 15 rokov zmenila, preto je potrebné modifikovať (doplniť) aj obsah
etickej výchovy. Potrebné sú témy ako rasizmus, nezamestnanosť, protidrogová výchova,
mediálna výchova, práva zvierat, multikultúrna výchova a iné.
7. Vyučovací predmet etická výchova sa neklasifikuje. Niekedy možno preto sa zo strany žiakov, ale
aj učiteľov neberie dostatočne vážne. Na druhej strane, ak by sa klasifikovala, ako sa domyslí ako
oznámkovať zážitok Prežil to žiak správne, alebo nesprávne
8. Morálna výchova by sa mala realizovať aj prierezovo (nadpredmetovo) vo všetkých vyučovacích
predmetoch. Avšak pre to mnohokrát nie sú pripravení všetci učitelia.
Obhajoba konceptu 1): prvok psychológie
Kľúčovou otázkou etiky je otázka „Čo máme robiť“. Avšak táto nie je akademickou etikou
jednoznačne zodpovedaná počas celej jej dva a pol tisíc rokov dlhej histórie. Každá etická teória je
poplatná svojmu časopriestoru, v ktorom vznikla a napríklad v 20. storočí v západnej kultúre by sme
mohli napočítať aspoň 30 rôznych teórií. Poväčšine vznikli z akademických dišpút, máloktoré majú
možnosť ovplyvňovať bežného človeka. Ak aj áno, iný by sa spýtal: a prečo práve tá Avšak
u bežného človeka často hlavným problémom nie je chýbajúca odpoveď na otázku Čo máme robiť (a
ani rôznorodosť etických koncepcií, o ktorej často ani nevie), ale neschopnosť, alebo chýbajúca vôľa
presadiť do reality to, čo pokladá za správne. Takto sa to na Slovensku učia aj žiaci stredných škôl,
keď v ich učebnici Základy etiky na str. 55 čítajú Pascalov výrok: „Všetky dobré zásady boli už
napísané. Teraz ešte zostáva uskutočniť ich.“
Avšak ako zmeniť tento stav; ako presadiť do praxe to, čo pokladáme za správne Odpoveď znie:
uplatnením súcitu. Nezatlačením súcitu, pripustením súcitu, citlivosťou pre súcit, rozvinutím súcitu.
Význam súcitu pre morálne konanie je taký fundamentálny, že súcit a morálka sa dokonca kladú na
rovnakú úroveň: „Etika je súcit. Celý život je utrpenie. Tá uvedomelá vôľa k životu je zachvátená
hlbokým súcitom k všetkým stvoreniam. Tá (vôľa k životu) zažíva nie len bolesť ľudí, ale aj tú
všetkých bytostí. Čo sa v bežnej etike označuje ako ´láska´, je podľa pravej podstaty súcit.“
(Schwietzer podľa Kaplan, 2001, s. 17) Opakujem, význam súcitu pre morálne konanie je taký
fundamentálny, že viacerí (Schopenhauer, Schweitzer, Tolstoj, T. More, Kaplan) tvrdia, že „mať
súcit“ a „byť človekom“ je totožné. A súcit je psychologická kategória.
Chápeme, že akcentovanie praktickej stránky presúva celú problematiku od kognitívnej oblasti do
konatívnej. Domnievam sa, že v súčasnosti už hlavnou otázkou nemusí byť Čo máme robiť (etika),
ale otázka Ako to dosiahnuť. Potom celá problematika patrí do oblasti psychológie. A práve
(aplikovaná) psychológia je v slovenskom koncepte svetskej mravnej výchovy (v etickej výchove)
významne posilnená. Empatia – chápajúce prijatie druhého je základ pre pozitívne prijatie druhého,
107