MRAVNÁ VÝCHOVA V ŠKOLÁCH NA SLOVENSKU A V ZAHRANI ČÍ

Ciele etickej výchovy sú bližšie špecifikované v jednotlivých ročníkoch spolu s obsahom učiva.
Učebné osnovy etickej výchovy vyčleňujú edukačné ciele, ktoré svojim obsahom nadväzujú na
všeobecné ciele primárnej edukácie, ciele Milénia a najmä sú v súlade s programom výchovy k
prosociálnosti od R. R. Olivara. Práve výchovu k prosociálnosti vnímajú autori učebných osnov a
metodických príručiek etickej výchovy pre 1. stupeň základných škôl ako systém výchovných
metodických postupov a krokov usporiadaných do programu, ktorý „rozvíja morálne postoje a
praktické morálne činy a správanie“, a ďalej pokračujú, že „podstatnou časťou programu je rozvoj
sociálnych zručností“. (Ivanová, I. – Kopinová, Ľ. – Líšková, E., 2005, s. 4) Dosahovanie týchto
cieľov by mal prestupovať KEMSAK ako aktivizačný systém nonkognitívnych funkcií.
V logickej hierarchii cieľov, ktoré sú v súčasnom poňatí etickej výchovy pre 1. stupeň základnej školy
definované ako ročníkové výchovné ciele, je veľkým problémom ich nedokonalá formulácia
a náročnosť cieľov s ohľadom na psychický a sociomorálny vývin osobnosti. Z tohto dôvodu sa
domnievame, že pre úpravu kurikula etickej výchovy v primárnom vzdelávaní je potrebné upraviť a
redefinovať nielen výchovné ročníkové ciele, ale aj ciele vyučovacieho predmetu.
Etickú výchovu ako vyučovací predmet na Slovensku charakterizuje od jeho zavedenia výchova (resp.
psychológia výchovy) k prosociálnosti. Prosociálnosť sa chápe ako základný pilier budovania životnej
filozofie človeka, čo by malo tvoriť cieľ etickej výchovy. Pri formulácii akýchkoľvek cieľov etickej
výchovy je nevyhnutné brať do úvahy aspekt sociomorálneho vývinu detí s taxonómiou afektívnych
cieľov, ktoré zobrazujú následnosť osobnostno-motivačných, emočných a hodnotových faktorov.
V kontexte súčasnej koncepcie etickej výchovy by sa hodnota „prosociálnosť“ mala stať životnou
filozofiou. Avšak, ak akceptujeme, že dieťa nie je ovplyvňované len školou a do školy prichádza
z istého kultúrneho prostredia – z rodiny, pre ktorú sú prirodzene charakteristické isté hodnoty, je skôr
potrebné naučiť deti rozlišovať dobro a zlo, resp. správne a nesprávne hodnoty, hodnoty pre
plnohodnotný a zodpovedný život, pre schopnosť spolupráce, a pod. Cieľom etickej výchovy by teda
nemalo byť zameranie na jednu hodnotu, ale východisko pre poznávanie a rozlišovanie rozmanitých
hodnôt a ich prejavov v správaní sa a v konaní seba samého i v prejavoch ľudí, s ktorými dieťa
prichádza do kontaktu. Práve z týchto dôvodov je našou snahou, aby sa v etickej výchove venoval
priestor rozvoju:
• v kognitívnej oblasti: rozpoznanie podnetov a hodnôt, uvedomovanie si podnetov a hodnôt
viažucich sa k rozličným prejavom správania sa, k identifikácii pocitov, a pod. Schopnosť
uvažovať o hodnotách kriticky, vedieť ich kategorizovať podľa rozličných kritérií a zaujať
hodnotiace stanovisko,
• v afektívnej oblasti: rozvoj schopnosti hodnotiť a vyslovovať hodnotiace súdy, mať vlastný názor
a primerane ho prejavovať, v správaní sa prejavuje čestnosť, úprimnosť, integrita, rešpekt,
zodpovednosť, pochopenie, tolerancia a inklúzia, záujem o spoločenské problémy a ochota zapájať
sa do života spoločnosti.
Pri formulácii cieľov etickej výchovy, či už ročníkových alebo tematických, je nevyhnutné akceptovať
súčasné postavenie predmetu etická výchova v učebnom pláne, a teda ako povinne voliteľného
predmetu (v alternácii s náboženskou výchovou), ktorá sa vyučuje jednu hodinu týždenne. V cieľoch
sa teda nemá uplatňovať prierezový charakter (aj keď je umožnená integrácia etickej výchovy s inými
vyučovacími predmetmi na 1. stupni ZŠ), ale charakter vyučovacieho predmetu s presne vymedzenou
časovou dotáciou.
3. Premeny etickej výchovy v primárnom vzdelávaní
v európskom kontexte
Z koncepčného hľadiska sme pri komparácii etickej výchovy (nielen) v primárnom vzdelávaní
s ekvivalentnými predmetmi venovali pozornosť i samotnému kurikulu etickej výchovy – cieľ, obsah,
zaradenie do učebného plánu, názov predmetu, jeho poňatie, a pod.
46