MRAVNÁ VÝCHOVA V ŠKOLÁCH NA SLOVENSKU A V ZAHRANI ČÍ

Renesancia nachádzala inšpiráciu v mytológii a praktickí milovníci múdrosti, ako napríklad Marsilio
Ficino a Paracelsus, používali imagistickú filozofiu pre tie najobyčajnejšie záležitosti. Renesančný
prístup neoddeľuje psychológiu od náboženstva, čo potvrdzuje i tvrdenie C. Junga, jedného
z najznámejších lekárov duše, ktorý povedal, že: „každý psychologický problém je v konečnom
dôsledku i náboženskou záležitosťou“. Duševný život akéhokoľvek typu je pre psychologické zdravie
nutný, ale zároveň je nutné uvedomiť si, že výstredná alebo potlačená spiritualita sa môže stať
nebezpečnou a môže viesť k najrôznejším nutkavým či agresívnym jednaniam, preto je nevyhnutný
súlad medzi dušou a spiritualitou. Vo svojej štúdii a alchýmii C. Jung hovorí, že každé dielo začína
a končí Merkúrom. Merkúr je bohom fikcie a výmyslov, úskokov, zlodejstva. Idea svojpomoci
vyvoláva pocit nadmernej zodpovednosti. Ľudia by nemali chápať svoju personu tak vážne. Určitý
stupeň Merkurovho prístupu je nutný, aby si naša práca udržala poctivosť. Nikto nemôže povedať, ako
máme žiť svoj život, nikto nepozná tajomstvo srdca do tej miery, aby mohol o nich iných autoritatívne
poučovať. Tradícia nás učí, že duša leží v polovici cesty medzi chápaním a nevedomím, že jej
nástrojom nie je ani myseľ, ani telo, ale predstavivosť. Medzi dary duše patrí tiež zmysluplná práca,
opätovné vzťahy, sila osobnosti. V našej dobe sú práve nezachytiteľné, pretože v dušu neveríme,
a preto jej nedávame žiadne miesto v našej hierarchii hodnôt. Sme nútení uznať ju až vtedy, keď sa
začíname sťažovať, keď pocítime jej bolesť. Pre spisovateľov je samozrejmé zdôrazňovať, že žijeme
v dobe hlbokého rozdelenia, keď je duša oddelená od tela a spiritualita sa bije s materializmom.
Možno však tomuto rozdielu uniknúť To, čo potrebujeme, je východisko z dualistických postojov.
Potrebujeme tretiu možnosť a tou je duša.
Marsilio Ficino to v 15.storočí vyjadril tým najjednoduchším spôsobom. Myseľ, hovorí Ficino, má
sklon vystačiť si sama, takže sa zdá, že nemá žiaden vzťah k fyzikálnemu svetu. Súčasne však
materialistický život môže byť taký pohlcujúci, že nás pohltí a zabudneme na spiritualitu. To, čo
potrebujeme, je podľa neho duša, ktorá je uprostred, zjednocuje myseľ a telo, idey a život, spitirualitu
a svet. Myšlienka sveta zameraného na dušu pochádza z najranejších dôb našej kultúry. Bola načrtnutá
v každom dejinnom období, v Platónových spisoch, v experimentovaní renesančných teológov,
v listoch a literatúre romantických básnikov, tiež u S. Freuda, ktorý nám umožnil nahliadnuť do
psychického podsvetia plného spomienok, fantázií a emócií. Čo bolo u S. Freuda skryté, to vyjadril C.
Jung, ktorý otvorene hovoril v prospech duše a pripomínal nám, že sa musíme mnoho naučiť od
svojich predkov. Tiež J. Hillman naväzuje na históriu a Ficinovu základnú myšlienku o umiestnení
duše do „stredu nášho života“.
Po celé storočia sa predstavitelia cirkvi, „duchovní otcovia“ starali o tých, ktorí žili vo vnútri hraníc
ich farností. Túto zodpovednosť, tak isto ako prácu v prospech ľudských potrieb poznáme ako cura
animarum (služba dušiam), pričom cura znamená službu i starostlivosť. Myslím si, že nielen učiteľ
etickej výchovy, ale hlavne on by mal byť zároveň duchovným otcom svojho žiaka. „Základné
dimenzie a črty osobností vysokoškolsky erudovaného človeka ako bytostne tvorivého subjektu,
ktorého náplňou a zmyslom života je viera ako rozumovo i prakticky uvedomovaná, zdôvodňovaná,
verifikovaná, ale i preciťovaná bytostná dimenzia človeka. Má byť neodlučiteľne spojená s vedeckou
teóriou, filozofickým nadhľadom sub specie aeternitatis a jeho uplatňovaním v každodennom živote,
ktorý má byť permanentným hľadaním pravdy, bojom proti pragmatickej ziskuchtivej trhovej
amoralite ako i hypertrofizácii materiálnych hodnôt, do ktorej je súčasné svetové spoločenstvo
ponorené až po uši, a to do takej hĺbky peňažno-trhového bahna, nemravnosti, z ktorého ho môže
vyslobodiť iba potencionálne nová svetová sociálna revolúcia, revolúcia duchovno-mravných hodnôt“
(Veverka 1999,s. 157). Ak sme schopní preniesť tento obraz na seba, je možné predstaviť si
„zodpovednosť, ktorú všetci za svoju dušu máme“. Táto myšlienka zahrňuje v sebe „vnútorné
kňažstvo“ a osobné náboženstvo. Aby sme boli schopní podstúpiť takúto obnovu duše, musíme dať
spiritualite v každodennom živote vážnejšie miesto. Starostlivosť o ňu nehľadá ideál a bezproblémovú
existenciu v budúcnosti, snaží sa skôr o trpezlivosť zotrvať v prítomnosti, v blízkosti života a zároveň
nezabúda na „ríšu náboženstva a spirituality“. Starostlivosť o dušu možno považovať za posvätné
umenie. Napriek tomu, že používam náboženskú terminológiu, nejde o nič špecificky kresťanské, ani
o zvláštnu náboženskú tradíciu, možno však cítiť istú náboženskú citlivosť a pochopenie pre našu
absolútnu potrebu duševného života. V modernom svete sme od seba oddelili náboženstvo
a psychológiu, duchovnú prax a terapiu. Ak chceme pôvodné spojenie opäť naviazať, mali by sme
radikálne prestavať našu predstavu o tom, čo v psychológii konáme. Psychológiu a spiritualitu je nutné
142