MRAVNÁ VÝCHOVA V ŠKOLÁCH NA SLOVENSKU A V ZAHRANI ČÍ

povinne voliteľný v alternácii s náboženskou výchovou na 2. stupni základných škôl (ZŠ) a 3. stupni
stredných škôl (SŠ) a gymnázií (G). Od školského roku 2004/2005 aj na 1. stupni ZŠ.
S odstupom rokov a na základe skúseností môžeme konštatovať, že išlo o politické rozhodnutie.
Alternácia etickej výchovy a náboženskej výchovy (napriek ich spoločnému cieľu) postavila oba
predmety do opozície, spolarizovala rodičovskú verejnosť i deti v škole. Vytvoril sa mýtus, akoby
žiaci prihlásení na náboženskú výchovu boli a priori lepší, morálnejší. Na plošné zavedenie nového
predmetu však slovenské školstvo nebolo pripravené kádrovo, chýbali učebnice etickej výchovy.
Dodnes vyučujú tento predmet na našich školách nekvalifikovaní pedagógovia. Dôvodov je viac.
Spočiatku nebol dostatok kvalifikovaných a rekvalifikovaných učiteľov. Pretrváva mýtus, keď hodiny
etickej výchovy sú širšou verejnosťou a často aj pedagógmi vnímané ako voľné hodiny, na ktorých sa
žiaci „iba hrajú“ bez zamerania na cieľ, a preto ich môže učiť každý. Etickou výchovou vzhľadom na
jej nízku časovú dotáciu v učebných plánoch školy dopĺňajú úväzok tým učiteľom, ktorým chýbajú
normohodiny. Najčastejšie sú to triedni učitelia, ale aj učitelia prírodovedných predmetov, telocvikári
a pod. Vzhľadom na povinnú voliteľnosť etickej výchovy v alternácii s náboženskou výchovou sú
školy (v obciach a malých mestách), v ktorých je málo žiakov prihlásených na etickú výchovu, preto
sa na škole „neuživí“ učiteľ – etikár. Iná situácia je v mestách a v školách s väčším počtom žiakov.
V každodennej praxi sa pojmy etická výchova a etika používajú ako synonymá. V teoretickej,
vedeckej rovine ich odlišujeme. Etickú výchovu možno charakterizovať ako pedagogickú disciplínu
a etiku ako filozofickú disciplínu, ktorá určuje jej ciele. Etika poskytuje pojmový aparát, „vyzbrojuje“
teoreticky učiteľa, umožňuje mu kvalifikovane klásť otázky, orientovať žiaka vo svete hodnôt.
Pochopiť proces genézy mravnej osobnosti umožňuje učiteľovi ďalšia hoministická veda –
psychológia.
Cieľovou zložkou etickej výchovy je výchova k prosociálnosti. L. Lencz charakterizuje pojem
prosociálnosť v úvode prekladu knihy R. Roche Olivara Etická výchova takto: „Prosociálnym
nazývame také správanie, ktoré je zamerané na pomoc alebo prospech iných osôb, skupín alebo
spoločenských cieľov, avšak bez toho, aby existovala vonkajšia odmena (napr. finančná, resp.
pochvala, uznanie) pre autora správania“. (R. R. Olivar, 1992, s.5 – 6). Okrem altruizmu a nezištnosti
obsahuje definícia prosociálnosti aj ďalšie znaky prosociálneho správania – vyváženosť (reciprocitu)
a stabilitu. Cieľom takéhoto správania je vnútorná potreba robiť to, čo prospieva druhému. Súčasne si
uvedomujeme, že prosociálne správanie nemusí byť vždy morálnym správaním.
Okrem cieľovej zložky programu etickej výchovy vymedzuje R. R. Olivar aj procesuálne zložky. Sú
to:
a) Výchovný program, ktorý predstavuje obsahovú náplň predmetu a podporuje pozitívny vývoj
osobnosti. Jeho súčasťou je desať základných tematických celkov (Komunikácia, Dôstojnosť
ľudskej osoby, úcta k sebe, Pozitívne hodnotenie druhých, Tvorivosť a iniciatíva, Vyjadrenie
a komunikácia citov, Empatia, Asertivita, Reálne a zobrazené vzory, Spolupráca, pomoc,
Darovanie, delenie sa) podieľajúcich sa na výchove k prosociálnemu, dobroprajnému správaniu
a šesť aplikačných tém prosociálnosti na rôzne oblasti života (Etika, Vzťah k náboženstvu
a veriacim, Ekonomické hodnoty, Rodina, v ktorej žijem, Výchova k sexuálnemu zdraviu
a rodinnému životu, Ochrana prírody a životného prostredia). V poslednom období sa do obsahu
predmetu etická výchova zavádza problematika globálneho rozvojového vzdelávania, ktorá má
scitlivieť mladú generáciu na témy, ktoré sa nás zdanlivo netýkajú.
b) Štýl výchovy obsahuje 9 zásad výchovy (vytvorenie výchovného spoločenstva, priateľské prijatie
každého dieťaťa, pripisovanie pozitívnych vlastností všetkým deťom, formulovanie jasných
a splniteľných pravidiel, pokojná reakcia na negatívne javy a poukázanie na ich dôsledky,
nabádanie ako účinný spôsob výchovy, opatrné používanie odmien a trestov, zapojenie rodičov do
výchovného procesu, vytváranie atmosféry porozumenia a radosti).
c) Špecifické metódy a postupy, pri ktorých učiteľ zostáva v pozadí v role facilitátora,
sprostredkúvajú deťom pri zážitkovom učení novú skúsenosť, zážitky, poznatky, umožňujú im
utvoriť si vlastný názor, primeraný postoj, rozvíjajú osobnosť dieťaťa a jeho sociálne zručnosti.
234