MRAVNÁ VÝCHOVA V ŠKOLÁCH NA SLOVENSKU A V ZAHRANI ČÍ

etike pomenovala jadro celého jej snaženia. Pedagogické profesie sa teda stávajú tvorbou morálnej
nadhodnoty, respektíve dodatočnej morálnej hodnoty na individuálnej, ale aj spoločenskej úrovni.
Ak by som mala tieto úvahy preniesť do rámca učiteľskej etiky, či samotnej učiteľskej profesie, dá sa
predpokladať, že mravný subjekt, respektíve učiteľ a ostatný pedagogický personál je
uskutočňovateľom tak aktívnej, ako aj pasívnej podoby humánnosti. Úlohou učiteľa pri výučbe
mravnej výchovy alebo tém týkajúcich sa danej problematiky je práve poukazovať na tento vysoko
morálny rozmer spomínaného povolania, zdôrazňujúc jeho humánnosť vo všetkých jej podobách, tak
ako sa to chápe v rámci etiky sociálnych dôsledkov.
Silný a jednoznačný dôraz etiky sociálnych dôsledkov na hodnotu a potrebu humánnosti v našom
živote na individuálnej a spoločenskej úrovni (a najmä vo vzťahu k pedagogickým profesiám a tiež aj
učiteľskému povolaniu, ako aj ostatným tzv. pomáhajúcim profesiám) vedie k formovaniu pozitívneho
myslenia, vhodnej motivácie, nadobúdaniu spôsobilostí pre spoločenský život a prosociálne
medziľudské vzťahy, ako aj učeniu sa morálnemu uvažovaniu, správnemu rozhodovaniu a konaniu,
predvídaniu a prijímaniu zodpovednosti za svoje odborné a morálne rozhodnutia. Všetko produkuje
pozitívne sociálne dôsledky vo vzťahu k študentom, ale aj ostatným klientom týchto profesií.
Pokiaľ ide o aplikáciu etiky sociálnych dôsledkov do praxe, musím uznať, že uvažovať, rozhodovať
a konať v súlade s jej princípmi a hodnotami je náročnejšie, než konať na základe iných etických
teórií, pretože to vyžaduje od každého jednotlivca viac úsilia, aby vopred premýšľal o svojom konaní,
posudzoval ho z hľadiska viacerých alternatív, ktoré prichádzajú do úvahy, zvažoval možné dôsledky
vyplývajúce z týchto možností konania a na základe toho sa rozhodol a konal, uvedomujúc si
vyplývajúcu zodpovednosť a dôsledky, ktoré jeho konanie a správanie so sebou prináša. Rovnako to
platí pre učiteľskú etiku, rozhodovanie samotných učiteľov a ostatného pedagogického personálu, ako
aj v práci učiteľa. Uvedená etická koncepcia takto poskytuje pedagogickým pracovníkom, sociálnym
pracovníkom, učiteľom atď. viac možností, väčšiu slobodu rozhodovania a konania, no na druhej
strane kladie na neho aj väčšiu zodpovednosť, než je to v prípade napríklad deontologickej etiky,
z ktorej vyplýva pre nich predovšetkým povinnosť konať v súlade so schválenými či všeobecne
akceptovanými pravidlami a hodnotami platnými pre dané povolanie (najčastejšie vyjadrenými
v podobe etického kódexu konkrétneho povolania alebo iných predpisov) bez ohľadu na ich
použiteľnosť pri riešení konkrétneho morálneho problému, prípadne z toho vyplývajúce dôsledky.
Nejde však o nejaký druh „morálnej aritmetiky“, pretože nikdy nedokážeme presne spočítať pozitívne
a negatívne dôsledky. Ide však o model morálne racionálneho uvažovania na základe presne
stanovených kritérií, ktoré vytvárajú dostatočné predpoklady pre slobodné rozhodovanie a konanie pri
riešení morálnych otázok a problémov odborného a výchovného pôsobenia. To by malo viesť učiteľa
k tomu, aby veľmi starostlivo vykreslil zodpovednosť, ktorú berú na seba, pretože učiteľská profesia je
veľmi náročná na rozhodovanie a zvlášť na správne rozhodovanie, za ktoré učiteľ, prípadne
pedagogický personál potom nesie aj zodpovednosť, morálnu, no niekedy aj trestnoprávnu. Zvlášť to
platí v súvislosti s tým, že takmer každá situácia v práci pedagogického personálu je iná,
neopakovateľná.
Princíp ľudskej dôstojnosti
V procese výchovy a vzdelávania dochádza k stretávaniu rôznorodých mravných subjektov
(i potenciálnych), pri ktorých môžeme sledovať viac alebo menej rozvinutú schopnosť rešpektovať
druhého, či prejavovať mu úctu. Súvisí to jednak s tým, že niektorí už v predškolskom veku a mnohí
z nich až v školskom veku prichádzajú do celkom nového školského prostredia a disponujú odlišnou
úrovňou prejavovania úcty a rešpektu voči iným. V rámci učiteľského povolania vyvstáva v prvom
rade pre učiteľov (ale samozrejme aj pre ďalších pedagogických zamestnancov) veľmi náročná
a zodpovedná práca súvisiaca s neustálym prílevom nových študentov, aby ich v uvažovaní
i rozhodovaní smerovali či viedli k správaniu a konaniu, ktoré sa bude prejavovať jednak v podobe
úcty a rešpektu k všetkým ľudským bytostiam, ale predovšetkým k rodičom, učiteľom, ostatným
pedagogickým pracovníkom, spolužiakom a všetkým ostatným, s ktorými prichádzajú do kontaktu, čo
by prinášalo prevahu pozitívnych sociálnych dôsledkov nad negatívnymi, ako výsledok ich správania
a konania. Úlohou učiteľov (a ostatných pedagogických zamestnancov) je viesť a vychovávať mládež,
74