MRAVNÁ VÝCHOVA V ŠKOLÁCH NA SLOVENSKU A V ZAHRANI ČÍ

5. spôsoby a formy aplikácie práva,
6. konštitúciu ústavnosti, občianskosti, morality a právneho štátu,
7. základné občianske princípy a zásady“.
Vráťme sa predsa len k občianskym hodnotám a ich využitiu v súčasných spoločenských.
podmienkach.
Z občianskoprávneho i etického hľadiska by každý ľudský čin mal smerovať k občianskemu ideálu
a k hodnotám pravdy človeka pre človeka a spoločnosť. Takýto čin je úzko spätý s danou kultúrou,
v ktorej sa odráža slobodná vôľa človeka. Tá si vyžaduje viacero ľudských potencialít, s poznámkou,
že ľudský skutok, morálna aktivita človeka sa rodí v troch základných fázach:
1. rozhodovanie,
2. rozvaha,
3. výber.
Heglov výrok, že Minervina sova začína svoj let s nastávajúcim súmrakom, sa môže vzťahovať aj na
občianskoprávnu a etickú sféru v podmienkach „Novej postmodernej Európy“. Práve v nej platí, že
ľudia ju najviac potrebujú v sociálnej kríze nastupujúcej po moderne, keď sa nielen občan sám, ale
i ľudstvo ako celok musí (mal/o by sa) znovu zamýšľať nad tým, ako ďalej.
Celé 21.storočie v podmienkach Slovenska má do činenia s človekom, ktorý je rozpoltený
a v súčasnom občianskom stave života je bytostne dezorientovaný. Ak niekto nehľadá občiansku,
právnu a etickú pravdu, ak si ju neváži a nežije podľa nej, nemôže byť dobrým človekom – občanom.
Tieto problémy je potrebné si uvedomiť, pretože večnú pravdu môžeme postihnúť iba cez prizmu
súčasnosti a jej poznania, ale iba vtedy, ak jej dokážeme dať zmysel vlastnej občianskej, etickej
a právnej tvorivosti.
Z uvedeného možno uzatvoriť, že občianskym, etickým a právnym dobrom vo svetle pravdy je pre
človeka všetko to, čo mu umožní plnosť sebarealizácie, sebapoznania, kreativity v zmysle hľadania
a nachádzania ľudských cností, dôležitých pre človeka tu a teraz. Sú to práve tie cnosti, ktoré človek
bytostne hľadá, ergo „... cnosti, ktoré umožňujú človeku priznať, presadzovať a ochraňovať určité
dobro bez toho, aby ho prikazovali“ (Smreková – Pavlovičová, 2003, s. 150).
V súvislosti so skúmanou problematikou nám nedá nevrátiť sa ku kategóriám, akými sú humánnosť
a nehumánnosť, ktoré v podmienkach „Novej Európy“ exponenciálne rastú. Tieto kategórie sa
prelínajú v dejinách ako tie reality, ktoré bytostne patria k človeku. Sú prítomné všade, reflektujú
pravdu, dobro a cnosť človeka. Vychádzajú z konkrétnej hodnotovej orientácie človeka vo svete.
V bežnom, veľmi hektickom živote neradi počúvame o občianstve, etike, morálke a ľudských
cnostiach, pretože nás volajú k zodpovednosti za každý existujúci občiansko-mravný vzťah, a nám,
ako ľuďom mysliacim, prikazujú diferencovať ľudskosť a neľudskosť. A sme to práve my všetci, ktorí
konáme podľa istého hodnotového systému bez ohľadu na to, či sa s ním stotožníme.
Čo sa týka dôležitosti hodnôt, dá sa to vyjadriť slovami, že zásadnou otázkou občianskych hodnôt je
otázka ich platnosti a videnia cez prizmu troch dimenzií, v ktorých sú obsiahnuté:
a) všeľudské občianske hodnoty, vždy platné – napr. nekradnúť, nezabiť, rešpektovať vlastníctvo
iných;
b) občianske hodnoty platné len v istom čase, napr. prísne preexponovaný patriotizmus
s nacionalizmom;
c) občianske hodnoty, ktoré sa viažu k neopakovateľným situáciám a udalostiam (pozri Klimeková,
2005, s. 28 – 29). Život nám ponúka príležitosť, aby sme sami naprávali všetko, čo nás trápi, ako i to,
čo je predmetom ľudských túžob, čo je bytostne príťažlivé a oslovujúce.
V závere našich úvah by sme sa predsa len vrátili k tej problematike, ktorá sa týka človeka, občana. Je
to problém slobody človeka a pocitu slobody. Zdôraznenie slobody občana vo svetle súčasných
120