MRAVNÁ VÝCHOVA V ŠKOLÁCH NA SLOVENSKU A V ZAHRANI ČÍ

V ostatných dimenziách (tab. č. 2) dosiahla najvyššie skóre skupina r3. Štatisticky významné rozdiely
dokonca na hladine 0,1 sme vo vzťahu k skupine r1 v prospech r3 zistili v dimenziách nádej/dôvera,
akceptácia iných, postoj k úspechu a intelektuálny postoj, čo môžeme vyjadriť aj vzťahom r3 > r1.
Vo vzťahu k skupine učiteľov s praxou 5 – 20 rokov (r2) dosiahla skupina r3 signifikantne vyššie
skóre len pri intelektuálnom postoji.
3. Diskusia a záver
Výsledky poukázali na zaujímavú súvislosť. U učiteľov s najnižšou dĺžkou pedagogickej praxe sa
prejavila väčšia otvorenosť pre to, čo je nadindividuálne, a väčšia disponovanosť pre realizáciu svojich
cieľov, hodnôt i vytvorenie realistického postoja voči smrti. Predpokladáme, že to môže byť
spôsobené „mladíckym“ i „nováčikovským“ entuziazmom učiteľa v snahe ukázať, čo je v ňom, čosi
dokázať, presadiť sa v živote, čo má pravdepodobne odraz v zmysluplnejšom vnímaní svojho
povolania i prestíže. Smrť je pre mladého učiteľa predsa len ešte vzdialený pojem, bytostne ju ešte
nevníma a postoj k nej býva často ovplyvnený jeho momentálnym zdravím, osobným elánom, keď
uňho dominuje pocit, že má dosť síl na to, aby sa vedel postaviť ku každému problému.
Narastajúci vek môže so sebou prinášať prekonávanie rôznych životných kríz, problémov, prípadné
zhoršenie zdravotného stavu, únavu „z reality života“ alebo z povolania, vyhorenie či profesionálnu
stagnáciu. Domnievame sa, že s týmito faktormi sa vo väčšej miere stretávajú učitelia s dlhšou
pedagogickou praxou.
To, že sa učitelia s vyše dvadsaťročnou pedagogickou praxou výrazne prejavili v osobnostných
možnostiach nádej/dôvera, akceptácia iných, postoj k úspechu a intelektuálny postoj, môže mať
niekoľko dôvodov. Jeden z dôležitých faktorov, aby učiteľ zostal v školstve, je pozitívne prijatie
svojho povolania i statusu, ktoré v rámci svojej ontogenézy viackrát prehodnocuje. Každý životný
úsek je charakteristický svojimi osobitými črtami, ktoré môžu človeka hlboko poznačiť. Pokiaľ však
má snahu prijateľne sa vyrovnať s prípadnými životnými nástrahami, môže sa to odraziť v kvalite jeho
profesionálneho a osobnostného rastu.
Na tomto mieste si dovolíme ponúknuť hypotetickú domnienku. Uvádzaných dôvodov, prečo učiteľ
zostáva v pedagogickej praxi, je veľmi veľa. Od dôvodu, že kde by išiel, nikde by ho nezobrali,
prípadne, je doma, kam by išiel, cez ten, že svoju šancu už premeškal, či kvôli prázdninám sa to oplatí,
až po ten, ktorý hovorí o pochopení a prijatí zmysluplnosti svojho povolania. Naša domnienka sa
principiálne premieta minimálne do dvoch rovín. Prvá naznačuje vplyv motivácie voľby, resp.
zotrvania v povolaní na kvalitu jeho realizácie a prípadný jeho vplyv na osobnostnú zrelosť. Druhá
rovina odráža, nazvime to možno trochu umelo, deterministický princíp. Rozumieme pod ním vzťah
vykonávanej profesie k vlastnému zmyslu života, a to bez ohľadu na motív činnosti. V tomto prípade
by otázka mohla znieť: Môže aj v tomto prípade narastať u učiteľa profesionálna či osobnostná zrelosť
a potom pozitívne vnímanie svojho statusu Musíme pripustiť, že na takto formulovanú otázku
nevieme dať jednoznačnú odpoveď. Ale naše skúsenosti a svojím spôsobom i výsledky výskumu nám
umožňujú uvažovať aj týmto smerom. Učiteľské povolanie patrí k tým typom profesionálnej
orientácie, ktoré zanechávajú v osobnosti človeka hlbokú stopu. Pocit zodpovednosti, odozva
edukačného prostredia, potreba sebarealizácia a prijatia v každom životnom období, ale i tlak okolia
plniť očakávania vyplývajúce z roly, „núti“ učiteľa profesionálne sa zdokonaľovať a tým nachádzať
a prehodnocovať jeho motiváciu, čo môže byť vážnym predpokladom aj na znovuobjavenie vlastnej
zmysluplnosti. Pokiaľ by to nerobil, edukačné prostredie by ho mohlo priam „odvrhnúť“. Vplyvy
takýchto prípadov sú v edukačnej praxi, žiaľ, známe. Improvizácia a odvolávanie sa na svoje
„zásluhy“ alebo skúsenosti sa ukazujú ako nedostatočné.
Z týchto dôvodov sa domnievame, že učitelia s najdlhšou pedagogickou praxou môžu dominovať
v osobnostných možnostiach, reprezentujúcich práve prvky osobnostnej zrelosti. Zrelosť sa prejavuje
jednak v pozitívnej orientácii na život (nádej/dôvera), v schopnosti prijímať druhých takých, akí sú
(akceptácia iných), jednak aj v chápaní či spracovaní úspechu ako niečoho, čo si vyžaduje určitú
námahu, nasadenie i poctivosť (postoj k úspechu).
183