MRAVNÁ VÝCHOVA V ŠKOLÁCH NA SLOVENSKU A V ZAHRANI ČÍ

Čo môže škola ako kamenná inštitúcia robiť, aby sa procesy vedúce k takýmto záverom mohli odohrať
aj v nej Niektoré z uvedených špecifík môže implementovať do výchovného procesu práve cez
predmet etickej výchovy a získať tak dobrú východiskovú pozíciu prepojením svojich výhod ako
inštitúcie (stabilita, dlhodobý a pravidelný kontakt so žiakmi) a výhod pedagogiky etickej výchovy
(dobrovoľnosť, sloboda, priestor pre vytváranie spoločenstva, komunikácia citov a pod.). Prečo by sa
mal týchto jedinečných výhod učiteľ etickej výchovy vzdávať Naopak, mal by byť v priebehu štúdia
v príslušnom odbore priamo vedený ku kompetencii a záujmu tieto podmienky výchovne využívať.
1. Základný princíp etickej výchovy
V súlade s vyššie spomenutým môžem tvrdiť, že súčasná školská výchova na Slovensku má skvelú
možnosť (v rôznych podmienkach rôzne využitú) rozvíjať etické správanie prostredníctvom projektu
výchovy k prosociálnosti, ktorý je základom predmetu etickej výchovy. Tento projekt vníma etiku ako
„učenie o vydarenom živote“ (Spaemann, 1990). „V etike ide o ľudský život ako celok, preto sa
pýtame, ako sa správať, aby náš život mal zmysel, aby sa vydaril ako celok, aby priviedol človeka
k naplneniu (k šťastiu)“ (Križová, 2009). Takto postavený cieľ implicitne vyžaduje interiorizáciu
hodnôt a naopak, zo svojej podstaty vylučuje len ich proklamáciu. Vedomie zmysluplnosti bytia je
najúčinnejším prostriedkom voči deštruktívnemu mysleniu. Ak je náplňou môjho myslenia tvorenie
a sebazdokonaľovanie, potom aj v iných hľadám pozitívne inšpirácie a schopnosti využiteľné pre
spoluprácu. Potrebujem ich vnímať ako schopných. Zlaté pravidlo „Rob to, čo chceš, aby robili druhí
tebe“ teda nie je vyjadrením egoistickej motivácie prosociálnosti, ale základného nastavenia človeka
ako toho, ktorý nedokáže žiť inak ako v spoločenstve. Toto presvedčenie o vzájomnej závislosti
a mentalita hojnosti (Covey, 1994; 2006) je základným stavebným kameňom akejkoľvek formácie
charakteru, pretože ten sa vždy utvára vo vzťahoch. Etická výchova by sa teda nemala vzdávať
ovplyvňovania dieťaťa na úrovni morálky, vzdávať sa formovania v prospech informovania,
predovšetkým v kľúčovom období tvorby identity – puberty a adolescencie. „Poznanie samo o sebe
nemá žiadnu mravnú hodnotu“ (Žilínek, 1997, s. 70). Až medziľudský vzťah, v ktorom sa poznané
premieňa v konkrétny čin, je cieľovou hodnotou.
1.1. Etika imidžu vs. etika charakteru
S predchádzajúcim kľúčovo súvisí nasledujúca úvaha o skutočnej hlbokej autentickosti (pravdivosti) v
prejavoch vychovávateľa aj vychovávaného. S. Covey (2006) si všimol pri dlhodobej analýze
literatúry, ktorá sa venovala téme úspešného života, zásadnú diferenčnú kategóriu, ktorou vygeneroval
dve línie, skupiny publikácií – tie, ktoré vo svojej podstate propagovali, v jeho terminológii, etiku
imidžu („osobnosti“), a tie, ktoré nabádali k etike charakteru. Etika imidžu, je typická povrchným
zameraním sa na ľahké riešenia, je postavená na technikách medziľudských vzťahov, či bezobsažnom
pozitívnom myslení: „Na čo sa cítite, to dostanete!“, „S úsmevom získate viac priateľov...!“ a pod.
Často ide o zjavne manipulatívne a klamlivé rady smerujúce k citovému nátlaku, predstieraniu atď. Ak
pracujeme len pod nátlakom alebo vtedy, keď nás niekto vidí (a ešte sa snažíme pôsobiť tak, akoby
sme boli prepracovaní), ak chceme v jeden deň objať celý svet a na druhý deň sa s nami nedá vydržať,
ak sa na niekoho neustále sťažujeme, ale nemáme odvahu či chuť vzťah s ním riešiť, ak zneužívame
svoju vyššiu pozíciu (učiteľ, zamestnávateľ, rodič...) a popierame pritom samotný vzťah so zvereným
človekom, ak v diskusiách potrebujeme mať stále „navrch“, potom sme „etikou“ imidžu (teda tiež
proklamatívnosťou) nakazení.
Voči „etike“ imidžu stojí etika charakteru. Postupné dlhodobé budovanie čností na základe
nemenných princípov. Nejde o to, že by techniky medziľudskej komunikácie (postoj, pohľad, mimika,
aktívny prístup, argumentačná ekvilibristika a pod.) boli zlé, naopak často sú pre vzťah nutné. Sú to
ale sekundárne charakteristiky. Tam, kde chýba dôvera, chýba základ dôverného vzťahu. Ak chceme
technikám vdýchnuť život, musíme byť na prvom mieste dobrými ľuďmi. O toto ide koncepcii etickej
výchovy L. Lencza. Etika charakteru je postavená na základnej myšlienke: existujú princípy, ktoré
určujú efektívnosť ľudského správania. Sú akoby obdobou prírodných (a tiež logických) zákonov,
rovnako skutočné, nemenné a nespochybniteľné. Môžeme ich pozorovať vo všetkých doposiaľ
známych civilizovaných spoločnostiach, opiera sa o ne všetko, čo zmysluplne pretrváva a prosperuje.
28