MRAVNÁ VÝCHOVA V ŠKOLÁCH NA SLOVENSKU A V ZAHRANI ČÍ

vidieť ako jedno. Naši renesanční romantickí predchodcovia, tak isto ako S. Freud, C. Jung, J. Hillman
a ich kolegovia, sa obracajú do minulosti, aby obnovili svoju predstavivosť. Máme skutočnú potrebu
obnovy seba samých, znovuzrodenia prastarej múdrosti a praxe prispôsobené našej vlastnej situácii.
Veľkí renesanční predstavitelia sa neustále snažili zmieriť lekárstvo a mágiu, náboženstvo a filozofiu,
každodenný život a meditáciu, starú múdrosť a najnovšie objavy a nápady. Zaoberáme sa podobnými
problémami, až na to, že sme časovo vzdialenejší od doby mágie a mytológie a technológia sa pre nás
stala na jednej strane bremenom a zároveň enormným úspechom.
Za jeden z najdôležitejších „emocionálnych nárekov“ našej doby považujem „hlad po spiritualite“.
Nadmerne túžime po zábave, moci, intimite a hmotných veciach a domnievame sa, že tieto veci
môžeme nájsť, keď spoznáme pravé zamestnanie, záľuby, priateľov alebo... Bez duše však bude
neuspokojené všetko, čo nájdeme, pretože to, po čom túžime v skutočnosti, je duša v každej tejto
oblasti. Keď nám chýba duševný život, snažíme sa pozbierať všetky tieto „blýskavé uspokojenia“ vo
veľkom množstve, pretože kvantita má nahradiť kvalitu.
Starostlivosť o dušu oslovujú túžby, ktoré pociťujeme, i symptómy, ktoré sa s nami bláznivo
zahrávajú, nie je ale únikovou cestou z tieňa alebo smrti. Duchovná osobnosť je komplikovaná,
viacvrstvová, utváraná bolesťou i radosťou, úspechom i zlyhaním. Život prežívaný duchovne nie je
mysliteľný bez okamihov temnoty a obdobia skľúčenosti. Ak sa zbavíme mesiánskych fantázií, bude
to znamenať oslobodenie a možnosť sebapoznania a sebaprijatia, ktoré sú jej skutočným základom.
Niektoré klasické výroky opisujúce starostlivosť o dušu sa hodia i do nášho moderného sveta. Platón
používa výraz techne tou biou – „umenie života“. Ak nie je techne definované povrchne, netýka sa
iba schopností a nástrojov, ale všetky spôsoby schopného hospodárenia a starostlivej tvorby. Môžeme
teda povedať, že starostlivosť o dušu vyžaduje zvláštnu schopnosť, majstrovskú citlivosť k tomu,
akým spôsobom sa veci robia. Duša nevplynie do života automaticky, potrebuje našu schopnosť
a pozornosť. Starostlivosť môže znamenať kultiváciu, stráženie a účasť, keď sa jej semeno rozvíja na
charakter alebo osobnosť s vlastnými dejinami, komunitou, jazykom a jedinečnou mytológiou, jej
kultivácia v sebe zahŕňa celoživotné hospodárenie so surovým materiálom. „Cieľom duševnej práce
nie je prispôsobovanie sa uznávaným normám alebo obrazu štatisticky zdravého jedinca. Jedným
z podstatných znakov pre vytvorenie pojmu osobnosť je vlastná aktivita indivídua, ktorá sa zakladá
v prvom rade na hĺbke pochopenia jestvujúcich spoločenských vzťahov i na chcení premeniť tieto
spoločenské danosti podľa vlastného, dobovo podmieneného pochopenia i podľa dobového poznania
podmienených predstáv. Ľudské indivíduum je tým viac osobnosťou, čím hlbšie chápe svoju vlastnú
mravnú predestináciu a zákony vývinu spoločenskej skutočnosti a čím väčšiu snahu vyvinie pre jej
zmenu danej podľa svojich vlastných predstáv, vytvorených na základe relatívne pravdivého poznania
a viery v dosiahnutie transcendentálnych ideálov i viery v seba” (Veverka 1993, s. 158). Spomínané
skutočnosti by mali byť samozrejmou súčasťou etickej výchovy vo výchovno-vzdelávacom procese
s akcentom na pochopenie a uvedomenie si každodenne používaných kategórií etickej výchovy
a morálky, princípy humanizmu, spravodlivosti a rovnosti, čestnosti a svedomitosti, uvedomenie si
významu mravných citov, mravných noriem a hodnôt, svedomia a vedomia povinnosti, pochopenie
základných kategórií morálky, dobra a zla, zmysel života, slobody, svedomia a cti tak, aby ich mohli
študenti aplikovať v praxi, nie násilne, no vychádzajúc z ich vnútra.
Cieľom by mal byť bohato rozvinutý život, spojený so spoločnosťou a prírodou, včlenený do kultúry,
rodiny, národa a planéty. Ideou nie je povrchne sa prispôsobiť, ale byť v srdci hlboko spojený
s príslušníkmi „komunity“, po ktorých naše srdce „baží“. Epikuros, nepochopený filozof, ktorý
zdôrazňoval jednoduchú radosť ako cieľ života, napísal: „Nie je nikdy neskoro alebo príliš skoro
starať sa o blaho duše“. Toto jednoduché poňatie hodnoty jednoduchej radosti prechádza celou
tradíciou uvažovania o duši. Ak sa pokúšame pochopiť, čo by pre nás mohla znamenať starostlivosť
o dušu, môžeme mať na pamäti epikurejský princíp, že odmena, ktorú hľadáme, môže byť úplne
obyčajná a môže byť priamo pred našimi očami, dokonca aj vtedy, keď obraciame svoj zrak ku
hviezdam, aby sme našli nejakú dokonalosť alebo mimoriadne zjavenie. Táto výpoveď našich
dávnych učiteľov pochádza z knihy M. Foucalta Slová a veci. Nachádzame v nej aj slovo self, ktoré
zahrňuje určitú predstavu ega. Dušu nemožno porovnávať s egom, je tesne spojená s osudom a zvraty
osudu idú vždy proti očakávaniam a často proti jeho túžbam. Tiež jungovská idea self, opatrne
definovaná ako zmes vedomého chápania a nevedomých vplyvov, je stále veľmi osobná a príliš
143