MRAVNÁ VÝCHOVA V ŠKOLÁCH NA SLOVENSKU A V ZAHRANI ČÍ

3. aktivita človeka,
4. sloboda,
5. spravodlivosť,
6. humánnosť,
7. právne hodnoty,
8. dobro, cnosť, blaho,
9. svedomie človeka.
Poznamenávame, že tieto kategórie (žiaľ) nie sú dnes, v období po moderne, niečím stabilným, ale
naopak. Sú otvorené, nestabilné, subsystematické a určené na novú redefiníciu (pozri Poněšický, 2006,
s. 59 – 69).
Pýtame sa, aká sociálna skutočnosť čaká postmoderného človeka Ľudstvo vcelku a človek ako občan
si dnes môžu ťažko vytvoriť obraz o ďalšom občianskoprávnom i morálnom vývoji, pretože pravda
hľadaná na ihrisku výchovy sa postupne tratí v relativizovaní všetkého, čo súvisí s človekom.
Posledné desaťročie dnešného, takého zrýchleného storočia, nás vedie k preceňovaniu
a prehodnocovaniu takmer všetko, s čím sa bytostne stretávame. Ergo minulosť i prítomnosť, ktoré
uzatvárame do našich hier, dejov, príbehov na začiatku 21. storočia, zvaného postmoderna, nás vedú
k tomu, že k nim musíme (ak sa chceme dopátrať pravdy o človeku a jeho existencii v ľudskom svete)
pristupovať tak, že by sme mali siahnuť sociálne oveľa hlbšie. Ak sa to vôbec dá ().
Občianskoprávne a etické otázky nezaujímali iba filozofov, etikov, pedagogických pracovníkov, ale
i predstaviteľov prírodných vied, pretože ich považovali za určujúce a podstatné pre ich ďalšie
odborné výskumy (pozri Volner, 2004, s. 78 – 85). Náš občianskoprávny, ako i morálny vývoj,
ktorého sme súčasťou, je výsledkom smerovania slovenského sociálneho života, pre ktorý sa „Nová
Európa“ už dávno rozhodla. S poznámkou, že tento vývoj môže viesť tak k dobrému, ako i k zlému. V
tejto súvislosti si dovolíme konštatovať, že po moderne sa občiansky stráca formujúci sa občan –
človek a stráca sa i morálny svet v celom jeho diapazóne (žiaľ). Dôsledky takéhoto názoru na občana,
človeka v „Novej Európe” sa zrkadlia tak v slovenskom, ako aj v európskom svete tak, ako ho práve
vidíme, vnímame a explikujeme.
V danej súvislosti súhlasíme s názorom C. F. Weizsäkera (1993, s. 89), ktorý tvrdil, že často si
neuvedomujeme, že cestu z historicky latentného ohrozenia nenájdeme, ak ju budeme hľadať aj tam,
kde jej niet. Pocit ohrozenia nie je totožný so stavom ohrozenia. Potreba vzájomného ľudského
porozumenia môže tvoriť iba krok vpred, teda krok k hlbšiemu porozumeniu takmer všetkých
sociálnych problémov.
Občianskoprávny, rovnako ako aj etický status v súčasnosti, v období „Novej Európy“ a v novom
miléniu silne kontrastuje s ekonomickým rozvojom, ktorý má iba jedno ospravedlnenie. Vďaka
ekonomickému rozvoju (v tom najširšom zmysle) dochádza k oslobodeniu osôb z extrémnej
materiálnej i duchovnej chudoby. Ak by sme v uvedených súvahách mali pokračovať ďalej, potom sa
dá hovoriť o právnej a občianskej mikroúrovni v zmysle právnych predpisov a systémov sociálnokultúrnej
variability v podmienkach Slovenska, ktoré úzko a neformálne súvisia s tými otázkami, ktoré
štúdia postuluje.
Právna kultúra, ktorá býva niekedy stotožňovaná s občianskoprávnym štýlom, svojím
terminologickým označením vyjadruje spätosť s kultúrou určitej spoločnosti, národa, širších
územných a kultúrnych celkov. Občianskoprávna kultúra, kultúra človeka – občana podľa názoru M.
Večeru (2003, s. 132) vyjadruje:
1. „historický pôvod a vývoj občianskoprávneho usporiadania,
2. štruktúru prameňov občianstva a práva,
3. spôsob interpretácie občianstva a základné ľudské práva,
4. právne a občianske inštitúcie,
119