MRAVNÁ VÝCHOVA V ŠKOLÁCH NA SLOVENSKU A V ZAHRANI ČÍ

humánne normy pre život, učia sa byť zodpovednejší voči sebe, iným a životnému prostrediu, získať
spoľahlivé humánne vzory pre život“ (Kaliský, 2008, s. 70). Naším cieľom je pripravovať študentov
na ich budúce povolanie cestou ich osobnej účasti na riešení konkrétnych prípadov a rozvíjať etické
hodnoty podnikateľského povolania. Je to aj súčasť požiadaviek na ich kvalifikáciu, odbornú
pripravenosť, profesionálny výkon povolania.
Predmet etika sa končí klasifikovaným zápočtom. Predmety v druhej etape štúdia sa končia skúškou.
Hodnotenie študentov je založené na zvládnutí teoretickej problematiky, zohľadňuje sa celková
aktívna práca študenta, ďalej sú hodnotené prípravy a písomné výstupy študenta z jednotlivých
prezentácií (analýza problému, sebareflexia, dialóg o prínosoch a pod.), spracovanie praktických
semestrálnych projektov – zadaní. Klasifikovaný zápočet a skúška prebieha formou záverečnej
písomnej práce.
Ťažisko je na študentoch a učení sa, nie na pedagógoch a vyučovaní.
• Teoretické poznatky si študenti overujú v praxi: to umožňuje pozorovať stretnutie „knižnej“ a
aplikovanej etiky v konkrétnych situáciách v praxi.
• Využívané metódy upriamujeme na interakciu procesu a obsahu, ktorou je podmienený etický
výsledok.
• Študenti sa sami snažia nachádzať kreatívne, samostatné riešenia problémov v protiklade
k formálnej aplikácii statických pravidiel, noriem.
• Študenti sa učia, ako prepojiť a skombinovať afektívne a emocionálne, racionálne a kognitívne
reakcie na etické problémy (človeka v každodennom, spoločenskom i pracovnom živote) ich
riešenia.
Z toho vyplýva, že etika nemá periférne postavenie ani na vysokých školách technického zamerania,
ale je jedným zo základných predpokladov kultúry etického prejavu študentov. Ukazuje sa, že
vzdelávanie z predkladanej oblasti sa nemôže končiť na stredných a dokonca na vysokých školách, ak
sa má zvýšiť kultúra technickej inteligencie. Lebo systém „etického“ jazyka je taký zložitý, že
osvojenie si jeho zákonov v rôznych spôsoboch komunikácie a rôznych situáciách – nemôže byť
ukončené v škole, ale sa predlžuje na celý ľudský život. Pedagógov čaká oveľa namáhavejšia sústavná
práca, cieľavedomá výchova, pravidelný tréning. Našou povinnosťou je, aby sme sa starali
o zvyšovanie morálky študentov, pretože v havarijnom stave nie je len morálka, ale aj vedomie
študentov. Preto je potrebné zohľadňovať etický aspekt v celom výchovno-vzdelávacom procese na
technických univerzitách. Ďalej je potrebné venovať väčšiu pozornosť etickým prejavom študentom
vo výučbe nielen humanitných predmetov, ale aj odborných predmetov, ako aj mimo samotnej
výučby. Univerzitnú knižnicu treba doplniť o odbornú literatúru a zároveň zabezpečiť, aby už študenti
technických univerzít absolvovali doplnkové kurzy, umožniť mobilitu študentov nielen „vzdelávať sa,
ale aj poznať kultúru, tradície v rámci výmenných stáží v Európe i vo svete atď.“ (Džupková, 2007, s.
75). Je potrebné vyvinúť sústredený tlak na to, aby naše organizácie už pri prijímaní do zamestnania
žiadali od uchádzačov ovládanie jednotlivých kľúčových kompetencií – kultúrnych, sociálnych,
občianskych atď. Preto je potrebné v neposlednom rade utvoriť v nielen na seminároch a prednáškach
také ovzdušie, aby každý, kto vystupuje verejne, cítil potrebu rešpektovať zásady etiky vôbec.
Renesanciou etickej kultúry tak prispejeme k úspešnému rozvinutiu celej osobnosti mladého človeka –
kvalifikovaného odborníka, kultúrne vyspelého človeka, morálneho vzdelanca, ktorý sa vyznačuje
nielen bohatými vedomosťami, osobnou kultúrou, ale aj etiketou. Totálna slepota ducha
k čomukoľvek dobrému, ktorá sa všade tak rapídne rozmáha, je duševnou chorobou dneška, ktorú je
nutné brať vážne. Zmysel pre „dobro, citlivosť, slušnosť, tolerancia sú síce zadarmo, ale ich absencia
je drahá“ (Lorenc, 1990, s. 24). Iste, pôjde o proces zdĺhavejší a bude súvisieť nielen „so zmenou
inštitucionálnou (osnovy, predpisy a pod.), ale predovšetkým so zmenou „ducha“ spoločenskovedných
predmetov“ (Miko, 1996, s. 8), vysokoškoláka i samého pedagóga.
97