MRAVNÁ VÝCHOVA V ŠKOLÁCH NA SLOVENSKU A V ZAHRANI ČÍ

spolu s primerane rozsiahlou kultúrou po tisícročia samovoľne rozvíjala to, čo bolo potenciálne
obsiahnuté v ľudskom genóme – biologicky predurčenú ľudskosť.“
Akokoľvek zmenená príroda pôsobí na utváranie ľudskej osobnosti, už v senzitívnom období prvých
fáz ľudskej ontogenézy tým, že je otvorená pre vonkajšie podnety a fyzický kontakt so živou
a neživou prírodou, s prírodnými silami a systémami, vzťah k prírode, ktorý je založený na
analógovom spôsobe komunikácie, nemôže nahradiť atak informácií sprostredkovaných verbálnou či
digitálnou cestou.
Obsah vzdelávania a výchovy donedávna orientovaný na racionalitu, techniku a vedecký pokrok
v líniách „trvalo udržateľného rozvoja“ koniec koncov podporoval „panský vzťah“ k prírode či
dominantnú sociálnu paradigmu, že Zem slúži uspokojovaniu potrieb človeka. Obsah samotnej
mravnej výchovy a formovanie ekologického aj sociálneho vedomia a gramotnosti má byť v súlade
s novým svetonázorom, novou environmentálnou paradigmou, ak má splniť očakávanú rolu, má
venovať náležitú pozornosť formovaniu mravných citov, presvedčenia, rozvoju mravného svedomia,
ktoré sú stimulom pre mravné správanie a konanie človeka vo vzťahu k prírode. Má šíriť nové
biofilné, či proprírodné stratégie. Na ich formovaní sa podpisujú princípy ako podmienky efektívnosti
mravnej výchovy, ako sú napr. objavovanie blízkeho, ekologizácia každodennosti, rozvíjanie
kritického myslenia, úcta k životu, holistický a systémový prístup, zameranie na budúcnosť a i.
Výsledky nedávnych výskumov posledných desiatich rokov zrealizovaných v štátoch severnej
a západnej Európy ukazujú, že postoje obyvateľov sa postupne presúvajú smerom k biocentrickým
prístupom, pričom panský postoj (koristnícky) k prírode sa opúšťa. V súčasnosti je v odborných
diskusiách často skloňovaná otázka cieľových kompetencií študenta, a to aj v oblasti mravnej
a environmentálnej výchovy. Práve v dnešnej dobe navštevuje školu generácia, ktorá bude musieť
v budúcnosti dokázať (vy)riešiť zásadné problémy: chrániť biologickú rozmanitosť, bojovať
s klimatickými zmenami, stabilizovať svetovú populáciu a tak riešiť chudobu a svetový hlad,
redukovať nadbytočný konzum a permanentný rast. V týchto intenciách ešte naliehavejšie vystupuje
požiadavka implementovať proprírodné scenáre a edukačné projekty do mravnej výchovy na všetkých
stupňoch škôl.
III. Proprírodnosť. Prosociálne správanie je chápané ako „správanie pomáhajúce, zamerané na
pomoc iným bez očakávania okamžitej odmeny (materiálnej či sociálnej). Prosocialita tu vystupuje
ako prvok motivácie sociálneho správania, usmerňuje správanie jednotlivca k pomoci iným.“
(Oravcová, 2004, s. 186). Otázka správneho konania nás zavedie do interpersonálnej zóny ľudských
cieľov, ktorých je mnoho a ktoré sú často v konflikte. Väčšinu cieľov človek uskutočňuje len spoločne
s inými, spolužitie a kooperácia sú možné len tak, že partneri sú pripravení zjednotiť sa a na
spoločných cieľoch uviesť svoje činy do súladu. Súčasná sociálna psychológia vychádza
z predpokladov, že zdroje prosociálneho správania spočívajú vo výchove a vplyvoch prostredia. Tento
predpoklad je pre nás dôležitý, pretože ak chceme, aby sa ľudia správali a konali prosociálne
a proprírodne, musíme poznať faktory, ktoré ovplyvňujú takéto správanie.
Odpoveďou na to, prečo sa ľudia správajú prosociálne je, že rešpektujú sociálne normy vštepené
v detstve, interiorizované normy, ktoré sú súčasťou osobnosti (normu sociálnej zodpovednosti
a normu sociálnej reciprocity); usilujú o dosiahnutie zisku z prosociálneho správania (kde hrá dôležitú
úlohu skúsenosť jednotlivca a zvažovanie tzv. „nákladov a ziskov“). V priamej súvislosti
s prosociálnym správaním je empatia, schopnosť súcitu a starostlivosť, teda to, čo je dôležité aj
v našom vzťahu a našom konaní voči prírode, voči Zemi.
Ak hovoríme o proprírodnosti v mravnej výchove, hovoríme o ekologickej etike, o vzťahu človeka
a prírody. Pri úvahách o „proprírodných stratégiách“ v mravnej výchove sa opierame o chápanie
proprírodnosti v práci Ľ. Stekauerovej-Vladykovej a rozumieme ňou rozšírenie prosociálnosti z oblasti
ľudského spoločenstva na oblasť prírody.
„Proprírodnosť je v našom ponímaní modifikáciou prosociálnosti, rozšírenou z oblasti mikroúrovne
(ľudské spoločenstvo, kultúra) na makroúroveň (biotické spoločenstvá, príroda). Je prístupom
hodnotového obratu kultúry voči prírode“ (Stekauerová, 1999, s. 86). Ide o správanie rozšírené zo
125