MRAVNÁ VÝCHOVA V ŠKOLÁCH NA SLOVENSKU A V ZAHRANI ČÍ

ozmeru (nachádzanie zmysluplnosti), ale len v prípade, ak je život zosúladený s poznaním hodnôt
a ich uskutočňovaním. Nemožno opomenúť existenciálnu víziu akéhokoľvek zážitku ako činiteľa
vývinovej progresie alebo – naopak – i možnej regresie, v zmysle rozličnej miery a kvality žitia
vlastnej identity.
Americká psychologická asociácia uznáva spiritualitu ako jednu z oblastí participujúcej pri
subjektívnej pohode. Zdravý vývin v dynamicko-diachrónne prepojených oblastiach – fyziologickej,
psychickej, sociálnej, morálno-spirituálnej – sa vzťahuje na zmysluplné smerovanie človeka
(Popielski, 2005). Dimenzia zmysluplnosti (noetická dimenzia) vo vývine človeka pôsobí na mieru
vyváženosti jeho životného štýlu, štruktúrovanie a hierarchizovanie hodnôt umožňujúcich ich
vzájomnú interakciu a súčasne harmóniu v prežívaní a správaní (aktualizácia hodnôt v živote
prejavujúcom sa navonok i vo vnútri). Spirituálny vývin je zmena a rast osobnosti smerom
k transcendovaniu seba k takým vlastnostiam, ako je láska, zodpovednosť, múdrosť, vnútorná sloboda,
životný pokoj, spravodlivosť či šťastie (well-being). Transcendencia môže byť chápaná ako
tolerovanie životných paradoxov, či celková životná vďačnosť, synergia prirodzeného
a nadprirodzeného, ducha, duše a tela. Proces spirituálneho vývinu je spontánny či úmyselný,
neusporiadaný alebo štruktúrovaný. Ide o proces spájajúci psychické vlastnosti a procesy
s duchovnými procesmi formovania svetonázoru, religiozity a morálky (Stríženec, 2005). Prirodzená
spiritualita pramení z vrodených existenciálnych túžob milovať a byť milovaný, z túžby po identite.
Hybným činiteľom z hľadiska ontogenézy sú existenciálne túžby. Ide o vrodený pohyb za hodnotami
života, na rozdiel od očakávaní, predstavujúcich konkrétne spôsoby napĺňania túžby a smer, ktorým sa
pohyb udeje. Tento smer môže ísť v prospech života, v domnelej ilúzii života alebo otvorene proti
životu (Gajdošíková Zeleiová, 2007).
Zážitok (existenciálnej) voľby v sebe obsahuje kvality, ktoré v človeku podnecujú najmä
sebakonštitujúce mechanizmy (napr. riadiace, adaptačné, obranné, evalvačné, integračné). Efektívna
funkčnosť mechanizmov osobnosti je z psychologického hľadiska nevyhnutná k zrelému vývinu
identity. Mentalita tela a mentalita duše i ducha sú v zdravom vývine totiž synergeticky spojené (Košč,
2000). Podobne, ako existuje psychopatológia, v morálno-spirituálnej rovine ide o problematiku
sociálnej patológie a teologálnej patológie. Psychológia môže pomôcť preskúmať motívy konania,
cítenia, myslenia a túženia človeka, do akej miery zodpovedajú pravde o človeku, o jeho
presahujúcom, o inom či o svete, a podporiť tak zdravé smerovanie psycho-socio-morálnospirituálneho
vývinu.
Vývinové teórie (Piaget, Kohlberg, Erikson, Freud, Mahlerová, Kernberg, Stern, Kleinová, Hartmann,
Fowler, Dabrowský, Von Hugela a i.) potvrdzujú, že skúsenosť je konštituujúcim faktorom zrelosti
človeka, avšak len vtedy, ak je pomenovaná a integrovaná do dovtedajšieho komplexu skúseností.
Senzorická skúsenosť ako súčasť diferencovaného vnímania a pohybu sa vedomou reflexiou integruje
do osobnej skúsenosti. Tým osoba dozrieva na osobnosť. V zložitej edukačnej situácii zostáva stálou
výzvou využívať proces učeniu sa rozhodovať a rozlišovať.
Hodnoty v pedagogike a vyvažovanie ich vplyvu na život jednotlivcov sú neopomenuteľné.
Absentovaním skúsenosti nie je možné vybudovať kultúrne gramotného človeka v celej jeho
komplexnosti. Naučiť sa učiť a učiť sa pre život sa stalo dôležitejšie ako odovzdávanie holých
poznatkov, ktoré rýchlo zastarávajú. Kladenie dôrazu na osvojovanie faktografických poznatkov sa
stalo zbytočné aj preto, že rozvoj informačno-komunikačných technológií urýchlil komunikáciu
a informácie sa stali ľahko dostupnými. Dôraz je potrebné presunúť na osobné možnosti mladých ľudí,
ich prístup a celkovú vybavenosť na poznávanie, o ich osobné a sociálne kompetencie, schopnosť
kombinovať poznatky a zručnosti pri riešení konkrétnych (psycho-sociálno-morálno-spirituálnych)
problémov. Poznanie je možné chápať komplexne, ako skĺbenie emocionálnej, kognitívnej
i konatívnej a sociálnej informácie v procese rastu (Smékal, 2002). Diferencovaný prístup v osobnej
rovine má dosah aj na spoločenskú úroveň. Prehlbovanie zážitkovo-kognitívnej sféry je prehlbovaním
sociálnej funkčnosti a efektívnosti. Celý proces vývinu i vývoja totiž pozostáva z transformácie
nediferencovaného priestoru – z chaosu vnemového, informačného, sociálneho, hodnotového – na
priestor konštituujúci osobnosť, teda priestor jasne diferencovaný, kategorizovaný, percepčne
diskriminovaný a intelektovo reflektovaný.
58