MRAVNÁ VÝCHOVA V ŠKOLÁCH NA SLOVENSKU A V ZAHRANI ČÍ

prekročiť doteraz navyknutý horizont uvažovania o morálke v rovine prosociálnosti, hry a nezáväznej
komunikácie. Zatiaľ čo vo svete existuje mnoho krajín, kde sa v rámci mravnej výchovy okrem iného
kladie dôraz už od mladšieho školského veku na rozvíjanie morálneho uvažovania, u nás podľa môjho
názoru ešte aj vo veku adolescentov kladieme dôraz na výchovu zameranú na prosociálne správanie.
1. Okolnosti konštituovania predmetu etická výchova
Mám vážnu pochybnosť o korektnosti prípravy a zavádzania predmetu etická výchova na základné
a stredné školy v 90. rokoch 20. storočia. V prvom rade som dospel k tomu záveru na základe
vyjadrenia Dušana Sukubu, ktorý napísal, že aj napriek jeho členstvu v komisii pre etickú výchovu,
konečné rozhodnutie prijali niekde inde, mimo spomínanej komisie, a teda niekto iný presadil
výchovu k prosociálnosti ako povinný predmet pre základné a stredné školy pod názvom etická
výchova (Sukuba, 1999, s. 274-275). Podobne kritické stanovisko k projektu prosociálnej výchovy ako
etickej výchovy vyslovil ešte na začiatku celého tohto procesu aj Miron Zelina v recenzii slovenského
vydania knihy R. Roche-Olivara Etická výchova, ktorý upozornil na neadekvátnosť názvu knihy,
pretože je veľký rozdiel medzi etikou a výchovou k prosociálnosti, ktorá je jadrom samotnej
Olivarovej práce a ako znie aj jej pôvodný názov. Nedostatok uvedenej knihy videl okrem iného aj
v tom, že jednostranne zdôrazňuje prosociálnosť, nič nehovorí o hodnotách, o tvorbe osobnosti, o tom,
ako sa stať sám sebou (Zelina, 1992, s. 12). Ďalšou okolnosťou spochybňujúcou proces vzniku
a zavádzania uvedeného predmetu spočíva v zložení tímu, ktorý stal za projektom. Na jeho čele bol
Ladislav Lencz, ktorý sa jednoznačne hlási k náboženstvu a kresťanskej filozofii, jeho poradcami boli
viacerí odborníci zo zahraničia, medzi nimi napríklad aj Brian Wakeman, ktorý uviedol, že sa podieľal
na príprave a zavádzaní koncepcie etickej výchovy do slovenskej vzdelávacej a výchovnej sústavy na
podnet britskej organizácie Christian Action Research and Education, ktorej cieľom bolo zavádzanie
židovsko-kresťanských hodnôt v rámci kultúrneho dedičstva krajín východnej Európy. Podľa jeho
názoru išlo o to, akým spôsobom implementovať kresťanské hodnoty do sekulárneho prostredia
(Wakeman, 1994, s. 439).
Ďalším paradoxom spojeným s realizáciou projektu etickej výchovy je aj skutočnosť, že na Slovensku
v roku 2004 bolo 41% učiteľov etickej výchovy, ktorí vyštudovali na teologickej fakulte a mali
skončené učiteľské štúdium náboženská výchova – etická výchova (Beňo, 2004, s. 4). Teologické
fakulty teda pripravovali učiteľov pre etickú výchovu na Slovensku, ktorá mala byť ideologicky
a svetonázorovo neutrálna. Existujú teda vážne pochybnosti, že v mnohých prípadoch skutočne bola
zachovaná ideologická a svetonázorová neutralita učiteľa a výchovného procesu v rámci etickej
výchovy na Slovensku. O tom, ako vyzerala príprava učiteľov aprobácie náboženský výchova – etická
výchova, môže svedčiť napríklad aj študijný program pre túto kombináciu, ktorý sa realizoval na
Pravoslávnej bohosloveckej fakulte PU v Prešove v akademickom roku 1997/1998. 1
Ako priznal samotný autor koncepcie etickej výchovy, Ladislav Lencz, Olivarova teória sa uplatňuje
len v niektorých častiach Španielska, Portugalska a v krajinách Latinskej Ameriky (Lencz, 1994, s.
444-445). Aj na základe toho vzniká otázka, prečo takáto málo akceptovaná teória sa stala jadrom či
základom pre jej rozsiahlu aplikáciu na Slovensku. Niektorí kritici spomínanej koncepcie na
Slovensku tvrdia, že Olivarova teória nachádza svoju odozvu a uplatnenie v krajinách so silným
postavením katolíckej cirkvi (Beňo, 2004, s. 4; Škoda, 2004, s. 4).
Podľa môjho názoru vnímanie predmetu etická výchova v spoločnosti zodpovedá tomu, ako prebiehal
celý proces jeho vzniku a zavádzania do škôl, t.j. ako doplnok k náboženskej výchove. Podobne tomu
neprospel ani spôsob prípravy učiteľov, keď v priebehu krátkeho obdobia boli učitelia rozličných
1 Zo 41 predmetov, ktoré mali študenti absolvovať v priebehu päťročného magisterského štúdia boli len tri
predmety, ktoré sa viazali na etiku: kresťanská morálka, dejiny etiky a didaktika etickej výchovy. Z celkového
počtu 124 semestrov výučby mali 6 semestrov etiky, 5 semestrov psychológie, po 4 semestre filozofie
a pedagogiky (tvorí to 15,3% celkového rozsahu štúdia) a zvyšok tvorili teologické disciplíny. Predpokladám, že
rovnaká alebo veľmi podobná situácia bola aj v prípade ostatných teologických fakúlt pripravujúcich učiteľov
„etickej výchovy“.
62