MRAVNÁ VÝCHOVA V ŠKOLÁCH NA SLOVENSKU A V ZAHRANI ČÍ

stratil a stráca sa ľudský, spoločensko-občiansky rozmer. Občianska aktivita indivídua má podobu
„mozaiky“, ktorá je skonštruovaná zo symbolických znakov. Každá takáto „mozaika“ je symbolická
konštrukcia sveta a človeka v ňom, bez nároku na podobu so skutočnosťou. Ergo súčasný
postmoderný človek je odsúdený na to, aby poskladal z črepín pôvodne jednotného sveta to, čo už
dávno rozbil. Pritom si kladie otázku: Prečo konám práve tak a nie inak Touto otázkou chce odhaliť
zmysel toho, čo znamená byť hermeneutom postmoderných otrasov vo filozoficko-etickom myslení,
keď dochádza k výzve po „Infoveku“ (pozri: Zemanová, 2005, s. 91).
Nie je náhodné, že je to práve dnešok, keď dochádza k strate občianskej, právnej a morálnej
perspektívy človeka tak, že reálne je len to, čo hlása každá jedna interpretácia o človeku a jeho
existencii v spoločnosti, ktorá je otvorená a nemá stabilný princíp. Na druhej strane, v danej situácii
však existuje množstvo takýchto princípov, ktoré sú mnohojazyčné a strácajú ľudskú, morálnu
a občiansko-humánnu dimenziu. Tú dimenziu človeka, ktorá je taká žiadaná pre chod jednotnej
harmonizujúcej spoločnosti. Každý jazyk prináša novú, ďalšiu interpretáciu, ktorá je vždy a všade
pravdivá, bez racionálnej pravdy o bytí.
Výsledkom tejto skutočnosti je, že človek sa začína ocitať v spletitom labyrinte sveta bez riadiacich
pák a vnútorného kompasu. Všetko to, čo je bytostne späté s človekom v tomto svete, je
spochybňované. A to i napriek tomu, že postmoderna sa hlási k téze, že ona sama je novým
premýšľaním o moderne, novým dokumentovaním toho, čo bolo v moderne explikované. J. F. Lyotard
(1993, s. 29) tvrdí, že: „... moderný projekt sveta a človeka sme neopustili, nezabudli sme naň, ale sme
ho začali iným spôsobom čítať a dávať do nových kultúrnych kontextov. Inak povedané, začali sme ho
interpretovať podľa iných pravidiel“. Tento nový, postmoderný pohľad na človeka vedie ex post
k zásadným zmenám v oblasti morálky, občianstva, v hodnotových systémoch v tom najširšom
diapazóne. Zmeny, ku ktorým prichádza v chápaní spravodlivej, občianskej a ľudskej spoločnosti, sa
dajú vyjadriť tvrdením, že dnešný človek, ak hľadá spásu v tejto neutešenej realite, nemá ju čakať od
spoločnosti, v ktorej žije, koná a rozmýšľa. Slovami Z. Baumana (2002, s. 52): „... prišlo ku zmene
eticko-politického diskurzu z kontextu spravodlivej spoločnosti do kontextu ľudských práv, kde sa
dennodenne recykluje slogan: už žiadna spása prostredníctvom spoločnosti.“ Toto je jeden z dôvodov,
prečo chceme poukázať na tie rozmery občianstva, mravnosti a ľudských práv, ktoré logicky
a neformálne súvisia s otázkami výchovy. V optike filozofických úvah výchovy k občianstvu
v slovenskom rozmere sú obsiahnuté otázky, jasne sa pýtajúce na význam pojmu výchova
k občianstvu, ľudským právam v nadväznosti na eticko-humanistické vízie. A to preto, že skutočné
občianstvo a mravnosť by mali účinne prispievať k rekonštrukcii „Jednotnej Európy“. Teda tej, ktorá
by mala mať humanistický pátos, a to bez narušenia kultúrnych partikularít, ktoré by mali zostať
principiálne zachované.
Občianskoprávne reflexie a problémy výchovy k mravnosti zostávajú dnes stále späté s myšlienkami
veľkých humánnych paradigiem od Aristotela cez J. Patočku až po súčasné filozoficko-etické
myslenie, vyjadrené v súvahách najnovšej myšlienkovej produkcie na Slovensku.
V novom miléniu a pri vstupe Slovenska do EÚ vzniká novo postulovaný dopyt po občianskych, ale
i etických právach vo formujúcej sa „Jednotnej Európe“. Tento dopyt vyvolal nové problémy, ktoré
vyjadrujú: „... nekoncepčnosť, nepremyslenosť, nedomyslenosť, často vykalkulovanosť základných
stratégií výchovy bez aplikovania reálnych súvislostí, súc si vedomí () výdobytkov i jednostranností
či hrozieb postindustriálneho sveta“ (Behúnová, 2006, s. 118).
Človek na začiatku 21.storočia veľmi riskuje, že zničí seba i celú spoločnosť. V súvislosti s touto
skutočnosťou dochádza k zneužívaniu (alebo využívaniu) základných zdrojov morálnosti, humanity
a občianskosti. To, čomu hovoríme spoločné dobrá, blahá a
cnosti v súvislosti s morálkou a občianstvom, formujúcim človeka ako človeka a jeho osobu, to všetko
sa postupne stráca a upadá do zabudnutia.
V takmer všetkých občianskoprávnych, ale i etických príručkách sa kategória výchovy k občianstvu
a morálke vyjadruje v pojmoch:
1. občiansko-morálna voľba,
2. morálny skutok,
118